Knihy

Plný text tejto šialenosti nám poslal Pišta. 

POUČENIE
z krízového vývoja v strane a spoločnosti
po XIII. zjazde KSČ

Od apríla 1969 vynaložil ústredný výbor, jeho predsedníctvo spolu s aktívom strany veľké úsilie, aby objasnili strane, robotníckej triede a všetkým občanom príčiny krízy v našej spoločnosti, ktorá vyvrcholila v roku 1968 do kontrarevolúcie.
V nadväznosti na hodnotenie a závery, ktoré prijal ÚV KSČ najmä po svojom zasadaní v septembri 1969 a v januári 1970, vypracovali v straníckych orgánoch a organizáciách vlastné rozbory, ktoré spolu s pohovormi s jeden a pol miliónom členov strany pri výmene legitimácii pomohli ďalej odhaliť pôsobenie pravicových a antisocialistických síl v strane a v spoločnosti.
Nazhromaždené skúsenosti a poznatky nám umožňujú pristúpiť k zovšeobecneniu tohto kolektívneho poznania strany. Ústredný výbor KSČ je presvedčený, že sa tento dokument stane poučením pre stranu a prispeje k jej ďalšiemu politickoideovému a organizačnému zjednocovaniu, k upevneniu jej marxisticko-leninského charakteru, k posilneniu jej vedúcej úlohy a k úspešnému socialistickému rozvoju celej našej spoločnosti.

I.

Novodobé dejiny českého a slovenského národa charakterizovali dva základné prúdy: boj za sociálne oslobodenie pracujúcich a zápas o existenciu našich národov a ich slobodu. Ich triedne a národné, vnútorné a medzinárodné aspekty sa navzájom prelínali a ovplyvňovali.
Mníchov a rozbitie ČSR dokázali, že vládnúca česká a s ňou spätá slovenská buržoázia zapredali pre svoje triedne vykorisťovateľské záujmy aj existenciu samostatného československého štátu.
Táto tragická skúsenosť širokých ľudových más viedla k hlbokej zmene v ich vedomí a politických postojoch. Výsledkom toho bol rast autority KSČ, ktorá sa v zápase proti fašizmu a na obranu republiky osvedčila ako jediný dôsledný bojovník za triedne, sociálne a národné záujmy pracujúcich. Svojou principiálnou politikou, heroizmom a obetavosťou komunistov v domácom i zahraničnom národnooslobodzovacom zápase, na ktorom sa významne zúčastňoval náš armádny zbor u ZSSR a ktorý vyvrcholil Slovenským národným povstaním a povstaním českého ľudu, si KSČ vydobyla všeobecne uznávané postavenie vedúcej politickej sily. Súčasne nebývale vzrástla autorita ZSSR a znásobil sa tradičný srdečný vzťah našich národov k sovietskemu ľudu, ktorý sa osvedčil v kritickom období Mníchova ako jediný verný spojenec Československa, niesol hlavnú ťarchu druhej svetovej vojny a mal rozhodujúci podiel na porážke nacistického Nemecka.
Tento vývoj v Československu spolu s posunom medzinárodných triednych síl vplyvom sovietskych víťazstiev utvoril u nás podmienky pre národnodemokratickú revolúciu. Po oslobodení našej vlasti Sovietskou armádou vznikla možnosť, aby robotnícka trieda vo zväzku s ostatnými pracujúcimi dobojovala zápas za sociálne a národné oslobodenie československého ľudu.
Dôsledné uskutočňovanie cieľov národnodemokratickej revolúcie a jej postupné prerastanie do revolúcie socialistickej vyvolávalo čoraz väčší odpor buržoázie. Rozhodnutie otázky moci, otázky "kto z koho" medzi buržoáziou a robotníckou triedou, sa stalo základnou otázkou ďalšieho vývoja: buď ísť k socializmu, alebo späť k panstvu buržoázie. Pokus buržoázie uskutočniť otvorený kontrarevolučný puč vo februári 1948 bol súčasťou široko založeného plánu medzinárodného imperializmu revidovať výsledky druhej svetovej vojny a sformovať protikomunistický a protisovietsky front. Ale Komunistická strana Československa rýchle a účinne zorganizovala pod svojim vedením sily robotníckej triedy, roľníctva a ostatných vrstiev pracujúcich do protiútoku. Výsledkom jej postupu, v ktorom mali významnú úlohu i Ľudové milície, bolo rozdrvenie kontrarevolučných síl buržoázie.
Februárové víťazstvo bolo vyvrcholením národnej a demokratickej revolúcie a dovŕšením revolučného zápasu robotníckej triedy o definitívne prebojovanie socialistickej cesty. Vnútorným predpokladom bola silná, v bojoch zocelená, ideovo a organizačne zjednotená komunistická strana, na čele ktorej stál Klement Gottwald. Strana dokázala principiálne a tvorivo uplatňovať leninskú stratégiu a taktiku boja o moc v konkrétnych historických podmienkach našej krajiny. Vonkajší predpoklad úspechu spočíval v tom, že spojenecký zväzok so Sovietskym zväzom znemožnil imperialistickú intervenciu.
Vo februári 1948 sa úplne uvolnila cesta pre budovanie socializmu v našej krajine. Základným predpokladom socialistickej výstavby bolo upevniť moc pracujúceho ľudu na čele s robotníckou triedou a komunistickou stranou tak, aby nová moc plnila všetky funkcie diktatúry proletariátu. To vyžadovalo likvidovať zvyšky mocenských pozícií buržoázie a vytvárať nový typ socialistického štátu a nový typ socialistickej demokracie. Rozhodujúcou úlohou strany v etape diktatúry proletariátu bolo zabezpečiť budovanie materiálno-technickej základne socializmu a sústavné zvyšovanie kultúrnej a životnej úrovne ľudu; strážiť jednotu strany a čistotu jej marxisticko-leninského učenia; viesť nepretržitý politický a ideový zápas proti vplyvu porazenej buržoázie, proti kolísavosti maloburžoáznych vrstiev a tlaku imperialistického sveta; neustále prehlbovať spojenectvo so Sovietskym zväzom a ostatnými ľudovodemokratickými krajinami. To bol odkaz februárového víťazstva, ktorý vyjadrila generálna línia socialistickej výstavby Československa schválená IX. zjazdom KSČ v roku 1949.
Generálna línia vychádzala zo všeobecných zákonitostí výstavby socializmu, z leninských ideí a zovšeobecnených skúseností KSSZ a tvorivým spôsobom ich uplatňovala v konkrétnych podmienkach našej krajiny. Zodpovedala dosiahnutému stupňu rozvoja, podmienkam a potrebám našej spoločnosti, cieľom revolučného boja robotníckej triedy i záujmom širokých vrstiev pracujúcich. Vyvolala veľké revolučné nadšenie, politickú a pracovnú iniciatívu širokých más.
Výstavba socializmu v Československu priviedla k historickým premenám sociálnu a ekonomickú štruktúru našej spoločnosti a priniesla vynikajúce úspechy v politickom, hospodárskom a kultúrnom živote nášho ľudu.
Utláčaná a vykorisťovaná robotnícka trieda sa stala vládnúcou triedou. I v Československu sa splnil odveký sen pracujúcich - bolo odstránené vykorisťovanie človeka človekom. Náš ľud sa pod vedením KSČ stal uvedomelým tvorcom svojho vlastného osudu.
V hospodárskej oblasti úplne zvíťazili socialistické výrobné vzťahy. Na ich upevňovanie a ďalší rozvoj sa vybudovala mohutná materiálno-technická základňa socializmu. Národný dôchodok roku 1969 sa oproti predvojnovej úrovni zvýšil o 350%.
Výrazom revolučných premien bol najmä prudký rast priemyselnej výroby, ktorý dosiahol viac ako šesťnásobok predvojnovej úrovne. Industrializácia Slovenska priniesla základnú zmenu v jeho premene z agrárnej na priemyselne vyspelú krajinu. Odstránila sa zaostalosť, bieda a vysťahovalectvo. Samotné Slovensko dnes vyrába viac ako predmníchovská republika.
Od základu sa zmenil obraz a život našej dediny. I v poľnohospodárstve zvíťazili socialistické výrobné vzťahy. Zrodila sa nová trieda - trieda družstevného roľníctva, ktorej hmotné postavenie, kultúrna úroveň i sociálna istota sú neporovnateľné s neuspokojivým postavením jednotlivo hospodáriaceho roľníka. Tým sa splnila jedna z najťažších úloh socialistickej revolúcie.
Na základe týchto skutočností sa úplne zmenili životné podmienky, nášho pracujúceho ľudu i jeho perspektívy. Odstránila sa nezamestnanosť. Každý občan krajiny má zabezpečené právo na prácu, na všestrannú zdravotnú starostlivosť a dôchodok v starobe. Naša socialistická vlasť zabezpečila pracujúcemu ľudu sociálnu istotu, ktorá je jedným z hlavných predpokladov spokojného ľudského života.
V období socialistického zriadenia v našej krajine veľmi výrazne vzrástla životná úroveň všetkých tried a vrstiev spoločnosti. Pracovný čas sa skrátil na päť dní v týždni.
Vzrástla vzdelanosť ľudu a vôbec kultúrna úroveň našich národov a národností, pretože i u nás sa začala napĺňať dávna túžba robotníctva a pracujúcich - zabezpečiť všetkým právo na vzdelanie. Sústavná a veľkorysá starostlivosť socialistického štátu o vedu umožnila rozvinúť bádateľský a aplikovaný výskum v mnohých odboroch na vynikajúcej, často i svetovej úrovni. Širokým vrstvám pracujúcich sa sprístupnili najlepšie a najpokrokovejšie kultúrne hodnoty.
Naša republika svojim ekonomickým potenciálom, rastom výroby, životnej úrovne, rozvojom kultúry, vedy a vzdelanosti sociálnymi vymoženosťami pre pracujúcich zaujala popredné miesto vo svetovom rebríčku ekonomicky vyspelých krajín.
Ľud sa čoraz aktívnejšie zúčastňuje na správe a riadení socialistického štátu. Dosiahli sa rozhodujúce zmeny a utvorili sa všestranné predpoklady pre marxisticko-leninské riešenie národnostnej otázky. Česi a Slováci sa sformovali ako vyspelé socialistické národy a začlenili sa do avantgardy svetového pokroku a mieru. Marxizmus-leninizmus ako najprogresívnejšia ideológia súčasného sveta sa stal určujúcou ideológiou u spoločnosti.
Výsledky, ktoré sa dosiahli v socialistickej výstavbe, sú dôkazom, že náš pracujúci ľud vedený Komunistickou stranou Československa úspešne zvládol zložitú revolučnú úlohu socialistickej výstavby. Obetavou a húževnatou prácou robotníckej triedy, roľníctva a inteligencie, príslušníkov starších i nastupujúcich generácií vzniklo dielo, ktoré patrí k najslávnejším činom v dejinách našich národov. To je záruka, základňa i východisko ďalšieho vzostupného vývoja našej socialistickej spoločnosti.
Spojenectvo a spolupráca so socialistickými krajinami a predovšetkým so Sovietskym zväzom poskytujú nášmu ľudu nielen istotu pred hrozbou agresie a vydierania zo strany imperializmu. Zabezpečujú našim národom štátnu a národnú istotu a zvrchovanosť a utvárajú všestranné predpoklady pre ich politický, hospodársky a kultúrny rozvoj. Ochraňujú naše národné hospodárstvo pred krízovými otrasmi kapitalistického trhu. Sovietsky zväz nám zabezpečuje nielen dodávky potrebných surovín a zariadenia, ale aj trvalý, istý odbyt našich výrobkov, nezištne pomáha odborníkmi i skúsenosťami. Bez tejto spolupráce a pomoci by výstavba socializmu v Československu nebola uskutočniteľná.
Skúsenosti, ktoré náš ľud pod vedením KSČ pri socialistickej výstavbe získal, potvrdili, že princípy socializmu sú platné v plnom rozsahu i pre krajiny, ktoré nastúpili na cestu socializmu v štádiu priemyselne vyspelého hospodárstva. I v týchto krajinách poskytuje socializmus robotníckej triede a všetkému pracujúcemu ľudu kvalitatívne vyššie, ináč nedosiahnuteľné možnosti vzostupu.
Cesta budovania socializmu nebola ľahká. Sprevádzali ju prekážky a ťažkosti. V prudkom a zložitom vývoji, ktorým naša spoločnosť prešla a v ktorom si strana a robotnícka trieda ešte len osvojovali umenie riadiť a vládnuť, vyskytli sa chyby i tragické omyly. Popri ťažkostiach prameniacich z novosti a zložitosti úloh sprevádzali socialistickú výstavbu i niektoré subjektívne chyby. Prejavovali sa v sebauspokojení, v nedôslednom uplatňovaní leninských princípov v živote a v práci strany, v nedostatočnom zovšeobecňovaní praxe a nazhromaždených skúseností más, v zanedbávaní triedneho prístupu k spoločenským problémom, v predbiehaní vývoja, v narúšaní zásad demokratického centralizmu a vnútrostraníckej demokracie. Oslabovanie politickej a ideologickej práce spôsobilo otupenie boja proti buržoáznym ideológiám, maloburžoáznym tendenciám a ideologickej diverzii. To malo zákonite vplyv na oslabovanie spojenia strany s masami pracujúcich.
Chyby a nedostatky mali u nás preto vážnejšie dôsledky, lebo v sociálnej štruktúre našej spoločnosti mali veľký vplyv mnohé maloburžoázne vrstvy na dedine i medzi mestským obyvateľstvom. Tieto vrstvy predstavovali výrazný politický prúd s veľkou tradíciou, silnou organizovanosťou a vyhranenou maloburžoáznou ideológiou nacionalizmu, masarykizmu a sociáldemokratizmu, ktoré boli hlboko zakorenené a prenikali i do niektorých častí robotníckej triedy. Na Slovensku zohrali značnú úlohu náboženské prežitky, využívané ľudáctvom. Po celé desaťročia sa tieto vrstvy politicky a kultúrne orientovali na Západ. To všetko u nás vytváralo živnú pôdu pre prenikanie a uplatňovanie oportunistickych a revizionistických tendencií.
Diskusia pred XIII. zjazdom strany poukázala na mnohé nedostatky i chyby, ktoré bolo treba riešiť, ale vedeniu strany sa nepodarilo dôsledne zovšeobecniť skúsenosti strany z predchádzajúceho vývoja a prijať také politické a kádrové závery, ktoré by umožnili odstrániť tieto nedostatky. No i napriek tomu uznesenie XIII. zjazdu KSČ v roku 1966 orientovalo stranu vcelku správnym smerom. Jeho závery dávajú široké možnosti na dôsledné uplatňovanie vedúcej úlohy strany a leninských metód pri riadení strany a spoločnosti.
Uznesenie XIII. zjazdu strany sa však dôkladne nerozpracovalo, naopak, v mnohých prípadoch sa od neho ustúpilo. Túto skutočnosť využili pravicové a revizionistické sily. Sformovali sa do postupne narastajúceho prúdu, vytvárajúceho sa už dávno pred XIII. zjazdom z malomeštiackych elementov, z predstaviteľov porazenej buržoázie. Tieto živly prenikli i do strany, najmä na ideologický úsek a do prostriedkov masovej informácie a propagandy. Pripojili sa k nim ľudia, ktorí stratili hlavu pred ťažkosťami a dôveru v revolučnú perspektívu, rozliční "teoretici", ktorí prešli od krajného dogmatizmu k revizionizmu.
Vnútorný nástup pravicových síl je úzko spätý s ideovými centrami antikomunizmu vo svete. Ich dlhodobé pôsobenie i metódy ideologickej diverzie a rozličných psychologických operácii boli cieľavedome zamerané na postupnú eróziu všetkých základných hodnôt socializmu v ČSSR a na upevnenie vplyvu revizionizmu vo vnútornom organizme strany. Tieto centrály uplatňovali proti ČSSR spoločnú taktiku, pričom využívali jej vnútorné oslabenie, ktoré vzniklo v dôsledku narastania niektorých krízových javov vnútri KSČ.
Snahou týchto antikomunistických kruhov bolo oživovať zvyšky buržoáznych názorov, vyvolávať ilúzie o kapitalizme, rozvíjať nacionalizmus a antisovietske nálady, spochybňovať vedúcu úlohu strany i vedúce postavenie robotníckej triedy, triedne poňatie revolučného boja a princípy socializmu vôbec.
Na tento sústredený, dobre organizovaný, koordinovaný a riadený útok vnútorných i vonkajších revizionistických a pravicovooportunistických síl nebola strana dostatočne pripravená a vyzbrojená. Nebezpečenstvo prenikania pravicového oportunizmu a revizionizmu sa podceňovalo, v ideologickej práci sa prejavovala neprístupná defenzívnosť a zhovievavosť. Slovami sa síce často upozorňovalo na hrozbu ideologickej diverzie, ale nenasledovali konkrétne kroky. Oslabila sa výchova členov strany i ostatných pracujúcich v duchu marxizmu-leninizmu. Strana bola postupne ideologicky odzbrojovaná. Teoretická práca v strane sa roky zanedbávala a trpela povrchnými formalistickými prístupmi k ideovému pôsobeniu na členov strany. Dokonca také teoretické inštitúcie strany, ako Ústav dejín KSČ, Vysoká stranícka škola, Ústav politických vied, už dávno pred rokom 1968 boli aktívnymi nositeľmi mnohých revizionistických koncepcii. Na tomto stave má svoj podiel J. Hendrych, V. Koucký, ktorí v uplynulom období zodpovedali za tento úsek straníckej práce. Najviac škôd tu narobil V. Slavík a Č. Císař, ktorí otvorili pravicovému oportunizmu dvere dokorán.
Výrazným otvoreným pokusom o nastolenie revizionistickej protistraníckej a proti socialistickej platformy boli vystúpenia zorganizované pravicovou skupinou spisovateľov okolo A. J. Liehma, P. Kohouta, M. Kunderu, K. Kosíka, L. Vaculíka a j. Procházku na IV. zjazde spisovateľov, s cieľom získať pre ňu podporu verejnosti.
Zdravý marxisticko-leninský prúd v strane si uvedomoval vážnosť situácie. Úprimne sa usiloval o riešenie nedostatkov, dožadoval sa nápravy a bol ochotný vynaložiť na to všetky sily. Vyjadroval názory rozhodujúcej väčšiny strany. Vedenie strany však nepochopilo a nepodporilo úprimnú snahu a nepostavilo sa na čelo tohto prúdu.
I keď sa vnútri vedenia názory postupne diferencovali, politický kurz určovali predovšetkým stanoviská A. Novotného, ktorý nemal vôbec zmysel pre koncepčnú prácu, paušálne odmietal kritické hlasy a nerozlišoval dobre myslenú kritiku od pravicových útokov. Často vystupoval ostrejšie proti silám, ktoré sa usilovali o ozdravenie situácie v strane, ako proti pravicovým živlom. Namiesto toho, aby sa postavil na čelo marxisticko-leninského prúdu, objektívne brzdil nástup strany za tvorivé uplatňovanie záverov XIII. zjazdu, za ideovú a akčnú jednotu a upevnenie vedúcej úlohy strany. Mnohé závery ústredného výboru i predsedníctva boli oslabované nedôslednosťou a jednostranným výkladom A. Novotného, čím ich spochybňoval, i keď s nimi predtým súhlasil. Chyby A. Novotného pramenili z niektorých jeho osobných vlastností, z jeho porušovania kolektívnosti vedenia, namyslenosti, subjektivizmu, velikášstva a podozrievania ľudí. Nesporný podiel na nich mal aj nekritický prístup niektorých jeho najbližších spolupracovníkov. Preto sa úsilie nájsť východisko zo situácie a aktivizovať stranu koncentrovalo na otázku jeho odchodu z vedúcej straníckej funkcie.
Na februárovom, májovom, septembrovom a októbrovom zasadaní ÚV KSČ v roku 1967 sa dostali rozpory, až dovtedy tlejúce pod povrchom, v otvorenej podobe na najvyššie stranícke fórum. V týchto rozporoch sa však už miešala oprávnená kritika stavu a sčasti aj jeho príčin s oportunistickými prejavmi niektorých členov ústredného výboru proti základným princípom strany a socializmu.
Významnou etapou sa stalo zasadanie ÚV KSČ v októbri 1967 o postavení a úlohe strany. Veľkú úlohu v jeho príprave zohral široký, reprezentatívny prieskum postojov straníckej verejnosti, v ktorom sa o aktuálnych otázkach práce strany vyjadrilo takmer 600 základných organizácií strany. Jeho výsledky obsahovali vážne upozornenia na rozpory medzi vyhlásenými cieľmi a dosiahnutými výsledkami, na prejavy byrokratizmu, na potláčanie vnútrostraníckej demokracie, na nízku úroveň disciplíny a rastúcu pasivitu komunistov, na nedostatočný styk vedúcich orgánov so základnými organizáciami, na nedôsledné riešenie ekonomických otázok. Súčasne odmietali očierňovanie histórie a práce strany, malomeštiacky negativizmus, protisovietske útoky a revizionizmus. Boli otvorenou a ostrou kritikou straníckeho vedenia, ale súčasne i výrazom vôle a odhodlania strany prekonať nahromadené ťažkosti.
Na októbrovom zasadaní v roku 1967 sa už otvorene prejavovali rozpory vnútri ústredného výboru v hodnotení situácie i voľbe východísk. A. Novotný svojim vystúpením na zasadaní postavil proti sebe veľkú väčšinu členov ústredného výboru a vyhrotil situáciu tak, že zmeny vo vedení sa stali neodkladnými. Ústredný výbor nastolil, avšak nedoriešil základné otázky politiky strany, činnosti ústredného výboru a jeho orgánov. Na decembrovom zasadaní väčšia časť členov ústredného výboru vystúpila s kritikou metód práce a spôsobu riadenia A. Novotného a požadovala, aby sa uskutočnil kritický a sebakritický rozbor politiky i práce Ústredného výboru, Predsedníctva a Sekretariátu ÚV KSČ.
Stredobodom diskusie sa stala situácia v strane, nevyhnutnosť zásadných opatrení proti nedostatkom pri plnení uznesení XIII.zjazdu strany vrátane odchodu A. Novotného z funkcie prvého tajomníka. Úpornosť, s akou A. Novotný bránil svoju osobnú pozíciu, viedla k tomu, že sa sily a pozornosť ústredného výboru sústredili predovšetkým na vyriešenie otázky vedenia strany. To okrem iného viedlo k tomu, že zasadanie včas neodhalilo platformu tých členov ústredného výboru, ktorí v diskusii pri posudzovaní situácie a ďalšieho postupu Strany vychádzali v podstate z protistraníckych revizionistických pozícií [ 0. Šik, V. Slavík, F. Vodsloň, J. Smrkovský a iní ).
Prerušenie rokovania decembrového zasadania bez konkrétnych záverov a jeho odklad na začiatok januára vystupňovali do krajnosti napätie nielen v ústrednom výbore a v straníckom aktíve, ale v celej strane a spoločnosti. Až keď A. Novotný videl, že napriek všetkému manévrovaniu a pokusom nemôže získať podporu väčšiny ústredného výboru, po obšírnej, utvorenej a často protichodnej šesťdennej diskusii prijal na januárovom zasadaní navrhované riešenie a v súlade so stanovami strany bol uvolnený z funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru KSČ. Do funkcie prvého tajomníka po dlhých úvahách a rozporných návrhoch jednomyseľne zvolili A. Dubčeka. Táto voľba bola kompromisným riešením. Mnohým boli síce známe niektoré jeho nedostatky, avšak jeho výber ovplyvnili vtedajšie vzťahy vo vedení i snaha vybrať takého kandidáta, pri voľbe ktorého by sa dosiahla jednota. Návrh na jeho zvolenie predložil v mene predsedníctva, v mene konzultatívnej skupiny (ktorú zasadanie vytvorilo zo zástupcov krajských organizácii, lebo predsedníctvo sa samo nemohlo v tejto otázke dopracovať k záverom) i vo svojom mene A. Novotný. Ústredný výbor doplnil ďalej predsedníctvo o niektorých nových členov.
Zasadanie prijalo politickú rezolúciu, ktorá sa jednoznačne prihlásila k záverom XIII. zjazdu strany a znova zdôraznila našu príslušnosť k svetovej socialistickej sústave a pevnú jednotu so Sovietskym zväzom. Vytýčila nevyhnutnosť prehĺbiť jednotu strany, odstrániť chyby a nedostatky, posilniť jej vedúcu úlohu, ako aj požiadavky dodržiavať leninské normy, upevňovať zväzok Čechov a Slovákov dôsledným uplatňovaním leninských princípov v národnostnej politike, riešiť otázky národného hospodárstva a ďalšie úlohy pre zabezpečenie realizácie záverov XIII. zjazdu.
Na januárovom zasadaní sa však prejavili i vážne protichodné tendencie. Sily vychádzajúce z princípov marxizmu-leninizmu, opierajúce sa o uznesenia XIII. zjazdu a brániace nevyhnutnosť kontinuity vytýčenej línie snažili sa nájsf odpoveď na aktuálne otázky, odstrániť nedostatky a chyby minulosti, mobilizovať celú stranu k aktivite zodpovedajúcej dozrievajúcim problémom. Ale na druhej strane - ako potvrdil ďalší vývoj - sa už na januárovom zasadaní formovala pravicovorevizionistická skupina, ktorá sa pod rúškom nápravy chýb usilovala o revíziu generálnej línie strany, rozvrátenie ideologických a organizačných princípov výstavby strany, rozrušenie politickej štruktúry socialistickej spoločnosti v prospech maloburžoáznej živelnosti a o zmenu zahraničnej orientácie ČSSR.
Pred novým vedením strany stála nesmierne závažná úloha a historická zodpovednosť pred vlastnou stranou, ľudom i medzinárodným komunistickým hnutím:
- podchytiť a premeniť spontánny súhlas strany a ľudu s riešením januárového zasadania na rozvinutie širokej aktivity za prekonanie prekážok stojacich na ceste ďalšieho rozvoja socializmu v ČSSR;
- nepripustiť zneužitie úsilia strany o nápravu nedostatkov a viesť ofenzívny ideologický a politický zápas proti oportunistickým, revizionistickým a antisocialistickým názorom, tendenciám a silám. Táto zásadná orientácia bola o to naliehavejšia, lebo hrozilo, že prekonávanie vážnych nedostatkov novotnovského vedenia - ak ho nebude sprevádzať rozhodný boj proti revizionizmu - povedie k narastaniu pravicového nebezpečenstva, ktoré sa už prejavilo v niektorých vystúpeniach na januárovom zasadaní;
- ešte viac upevniť naše zväzky so socialistickými krajinami, najmä so Sovietskym zväzom, aby Československo bolo pevným a spoľahlivým článkom svetovej socialistickej sústavy.
Vo svojom základnom význame boli výsledky Januárového zasadania výrazom nevyhnutnosti riešiť dozretú krízu v KSČ a odstrániť z činností strany a najmä jej vedenia to, čo bolo prekážkou, aby sa strana a spoločnosť pozdvihli k novej aktivite, k novému rozmachu. To sa týkalo predovšetkým dôsledného uplatňovania leninských princípov v riadení strany a spoločnosti a nevyhnutnosti včas reagovať na nové javy vo všetkých oblastiach spoločenského života, ktoré nastoľoval vývoj. V tomto duchu prijala výsledky januárového zasadania zdrvujúca väčšina strany a nášho ľudu.

II

Po januári 1968 sa však ukázalo, že nové vedenie strany na čele s A. Dubčekom pre svoju nesúrodosť, politickú nejednotnosť a celkovú slabosť nebolo schopné splniť túto úlohu. Pozíciu Predsedníctva ÚV KSČ od začiatku oslabovalo, že jeho členmi zostali niektorí Súdruhovia, zodpovední za minulé nedostatky a deformácie, i to, že do neho zvolili J. Špačka a J. Borúvku, ktorí sa čoskoro prejavili ako exponenti pravice. Rozhodujúce však bolo - ako ukázal ďalší vývoj - že najmä A. Dubček nemal predpoklady pre pochopenie zložitosti situácie a rizík spojených so zmenou vedenia v takých politických a hospodárskych podmienkach, v akých sa strana a spoločnosť nachádzali.
Jeho nerozhodnosť a váhavosť spôsobili, že sa vedenie neopieralo o dôveru prevažnej väčšiny členov ÚV KSČ a podporu väčšiny komunistov a nepostavilo sa na čelo marxisticko-leninských síl, ktoré sa už roky usilovali o zlepšenie práce strany Veľký potenciálny zdroj energie pre rozvoj socializmu, ktorý predstavovala iniciatíva a nádej ľudí vyvolaná januárovým zasadaním, pravicové sily premárnili a dokonca zneužili. Namiesto toho, aby sa vedenie strany ujalo iniciatívy a pevného riadenia vývoja, ponechalo ju od prvých chvíľ živelnosti, a tým umožnilo organizovaný nástup pravice.
Strane chýbal jasný kurz a jednoznačná direktíva pre ďalší postup v rozhodujúcich oblastiach. Príznačné je, že vedenie nedalo ani smernicu na prípravu výročných členských schôdzí a okresných konferencií. To postupne viedlo k tomu, že vedúce orgány strany prestali uplatňovať zásadu demokratického centralizmu i v kádrovej politike. Neriadili nižšie stranícke orgány a aparát strany, a naopak, pripustili uvoľnenie straníckej disciplíny a celkovej organizátorskej práce strany a štátu.
Pravica v prvých týždňoch po januárovom pléne skúmala pôdu a možnosti, zbierala sily a spojencov, opatrne postupovala a určovala svoju taktiku. Keď videla nerozhodnosť vedenia a presvedčila sa, že z A. Dubčeka môže rozličnými tlakmi a pochlebovaním urobiť svoj štít, začala okolo neho utvárať atmosféru mesiášstva a prešla do široko organizovaného nástupu. Vo februári a v marci už organizovala - bez rozhodného odporu a zásahu vedúcich orgánov strany - viacero svojich verejných akcií a usilovala sa dezorientovať stranu i ostatných pracujúcich skresleným informovaním o výsledkoch januárového zasadania. Využívala pritom najmä skutočnosť, že uznesenie januárového zasadania ÚV KSČ nebolo uverejnené.
V tom čase najaktívnejší predstavitelia pravice v ÚV KSČ 0. Šik, F. Kriegel, J. Špaček, V. Slavík, J. Smrkovský, F. Vodsloň, J. Borúvka, V. Prchlík a ďalší začali vystupovať pred verejnosťou s revizionistickým výkladom zmyslu januárového zasadania a nasadzovať si falošnú aureolu "mužov januára". Tieto prejavy narúšajúce princípy demokratického centralizmu boli súčasne podnetom na rozpútanie kampane komunikačných prostriedkov. V týchto prostriedkoch mala pravica už pred januárom významné pozície, ktoré si v tomto období ešte upevnila a urobila z nich hlavnú zbraň útokov proti strane a socialistickému štátu. Bolo to umožnené okrem iného tým, že vedenie strany a štátu sa v podstate zrieklo ich riadenia a kontroly.
Vládou nad rozhodujúcimi prostriedkami masovej informácie a propagandy získala pravica fakticky možnosť monopolizovať výklad zmyslu a cieľov januárového zasadania dvojakým spôsobom. Súčasne tak svojou kampaňou vyvolala zdanie, akoby išlo o podporu "novej" politiky strany, akoby išlo o boj za "nový", "lepší" socializmus. Len tak sa mohlo stať, že za tieto heslá sa postavilo popri tých, ktorí so socializmom nezrástli, popri zjavných nepriateľoch nášho zriadenia i veľké množstvo statočných občanov.

Pravica ťažila z veľkej neobľúbenosti A. Novotného, z toho, že niesol hlavnú zodpovednosť za chyby minulého obdobia. Obratne využívala i skutočnosť, že prevažná väčšina strany a spoločnosti zásadne odmietala návrat k metódam A. Novotného. Jeho pokusy brániť svoje stanovisko využívala na to, aby utvorila psychózu hrozby zo strany "konzervatívcov" ako hlavného nebezpečenstva pre pojanuárový vývoj. Pritom za konzervatívca označovala každého, kto bránil princípy marxizmu-leninizmu.
Tento vývoj vyvolával neustále silnejúce znepokojenie nielen v strane, ale i v širokej verejnosti. Veľké množstvo listov členov strany a ich vystúpenia na členských schôdzach, ako aj rezolúcie straníckych orgánov a organizácií, ktoré v tom čase ústredný výbor strany dostával, ukazovali, že komunisti, ale aj mnohí nestraníci nesúhlasia s kampaňou diskreditácie strany a so znevažovaním dosiahnutých výsledkov, ani so vzrastajúcimi protisovietskými útokmi. Domáhali sa jasného slova i činov vedenia strany, ktoré by zamedzili vzrast protistraníckych a protisocialistických vystúpení.
K otvorenému stretnutiu s pravicovooportunistickými silami v strane došlo na marcových okresných konferenciách. Pokus pravice ovládnuť kľúčové pozície v okresných výboroch strany sa pre odpor zdravých síl nepodaril. Pravica však okamžite zorganizovala kampaň v komunikačných prostriedkoch, v ktorej označovala každého oponenta za "konzervatívca" a odporcu januárového zasadania a stupňovala atmosféru zastrašovania. pod heslom "novú politiku možno robiť len s novými ľuďmi odstraňovali z funkcií statočných a osvedčených funkcionárov a na miesto nich dosadzovali ľudí, ktorí sa zväčša nezúčastňovali na budovaní socializmu. Niektorí funkcionári preukázali v predjanuárovom období neschopnosť zvládnuť úlohy a mali byť oprávnene vymenení, ale pod tlakom pravice dochádzalo čoraz častejšie k "odstrelu" funkcionárov len preto, že sa postavili na obranu strany a socializmu.
Okolo frakčného jadra revizionistických pravicových síl v strane sa zoskupoval opozičný prúd, ktorý postupne prenikal do čoraz väčšieho počtu organizácií a utváral si vlastnú politickú platformu a organizačnú štruktúru. Pravica si postupne obsadzovala na všetkých stupňoch dôležité pozície svojimi ľuďmi alebo tými, ktorí sa k nej z rozličných príčin pridávali a pred ňou kapitulovali. Obratne používala kombinovaný nátlak zhora - z vedúcich orgánov strany a štátu - a zdola prostredníctvom komunikačných prostriedkov, organizovaním mítingov, rozmanitých rezolúcii, podpisových akcií atď., ktoré údajne odzrkadľovali stanovisko strany a pracujúcich, i keď ich často inšpirovali malé skupiny či jednotlivci. Tým, že vedenie strany neusmerňovalo stranícke orgány, časť funkcionárov nerozoznávala plne zámer pravice a časť sa stiahla z boja. To umožnilo, aby v druhej etape okresných konferencií prenikla pravica hrubým porušovaním stanov do dôležitých pozícií v okresnom článku strany. Vzhľadom na to, že sily strany verné marxizmu-leninizmu nezískali podporu vedúcich orgánov strany a okrem niektorých výnimiek nemali ani možnosť verejne vyjadriť svoje názory, dostali sa postupne do defenzívy a izolácie.
Pretože vedúce orgány KSČ fakticky prestávali riadiť stranu i komunikačné prostriedky, smer politického vývoja v krajine čoraz výraznejšie určovalo nie vedenie strany, ale pravica. Skutočnosť, že útok proti základom socializmu viedli ľudia, ktorí väčšinou mali stranícku legitimáciu, sa verejnosti javila tak, ako keby išlo o stretnutie medzi tými, ktorí sú za január, a tými čo sú proti nemu, medzi "progresívnymi a "konzervatívnymi" komunistami, medzi tými, čo chceli zlepšiť chod spoločnosti, a tými, ktorí bránili prekonané metódy, Tento falošný obraz nepretržite vnášali do vedomia ľudí prostriedky masovej informácie a propagandy. To bola príčina, prečo sa im postupne podarilo oklamať dosť široký okruh verejnosti a zastierať, že v skutočnosti išlo o triedny zápas, o útok na existenciu socializmu. Pravicovej propagande sa tak podarilo pomýliť i mnohé skupiny čestných pracujúcich ľudí našej vlasti. Veľké úspechy dosiahla medzi pomerne veľkou časťou inteligencie, najmä medzi humanitnou.
Logika politického zápasu viedla pravicu k tomu, že sa usilovala čoraz agresívnejšie vtiahnuť ako svojho spojenca proti strane politické sily z radov bývalej maloburžoázie, ktoré až dovtedy balansovali na okraji socialistickej spoločnosti, a dokonca aj sily otvorene protikomunistické. Utvoril sa politický blok pravicovo-revizionistických a protisocialistických síl. Jeho jednotlivé časti sa síce líšili svojou ideológiou a taktikou, ale zjednocovali sa v rozhodujúcom boji proti strane a spojenectvu so Sovietskym zväzom.
Imperializmu sa tak naskytla príležitosť uskutočňovať v ČSSR v duchu svojej globálnej stratégii a taktiky ciele, ktoré dlhodobo voči socialistickým krajinám rozpracúval. Preto tento blok, pod celkovým náporom ktorého sa začal postupný rozklad riadiacej štruktúry strany, socialistického štátu a spoločnosti, našiel všestrannú politickú, morálnu i materiálnu podporu imperialistických síl.
Československo bolo už od februára 1948 objektom široko založenej politickej a ideologickej diverzie zo strany imperializmu, ktorá však neprinášala očakávané výrazné výsledky v situácii, keď strana pevne držala vývoj vo svojich rukách. Po tom, čo pravicovooportunistické a protisocialistické sily začali u nás otvorene útočiť na základné princípy strany a socializmu a ich rozkladné počínanie prestalo narážať na aktívny odpor, mohla i vonkajšia imperialistická aktivita prejsť k prudkému nástupu. V tom spočívala aj podstata ostrého triedneho zápasu, ktorý zďaleka nevychádzal len z historických osobitostí našej spoločnosti, ale bol predovšetkým výrazom dlhodobého záujmu a intenzívneho úsilia svetovej reakcie o ovládnutie Československa. Do tejto činnosti sa zapojila i pofebruárová emigrácia, sústredená okolo známeho Pavla Tigrida, v ktorého koncepciách "postupného uvoľňovania väzieb socialistického systému a ďalších "teóriách o nevyhnutnosti vnútorného rozkladania vedúcej úlohy strany našiel blok pravicovorevizionistických a protisocialistických síl ideovú výzbroj, s ktorou sa stotožnil a uvádzal ju cieľavedome do života.
Na aprílovom zasadaní ÚV KSČ roku 1968 sa už otvorene prejavila tak slabosť a nejednota pojanuárového vedenia, ako i mocenské posilnenie pravice.
Marxisticko-leninské sily Ústredného výboru KSČ poukázali v diskusii na negatívny vývoj. Dokázali presadiť, aby do funkcie prezidenta bol navrhnutý veľký vlastenec, hrdina protifašistického boja a významný predstaviteľ priateľstva a spojenectva so ZSSR Ludvík Svoboda, a nie kandidáti pravice J. Smrkovský a Č. Císař. Ale pri rekonštrukcii predsedníctva a sekretariátu ústredného výboru, vlády a iných štátnych orgánov boli na rozhodujúce mocenské pozície - na miesto predsedu vlády, predsedu Národného frontu a Národného zhromaždenia - navrhnutí a schválení ľudia, ktorí sa postupne prejavili ako exponenti pravice.
Rezolúcia aprílového zasadania síce varovala pred nebezpečenstvom živelnosti pojanuárového vývoja, ale základné otázky - jednota a akcieschopnosť strany, odhalenie pravicového nebezpečenstva, ako i vyhlásenie rozhodného boja proti nemu - ostali nevyriešené. Akčný program, schválený aprílovým zasadaním, už odzrkadľoval vystupňovanú rozvratnú činnosť pravice v strane. Obsahuje nemarxistické formulácie o úlohe strany a štátu i socialistickej spoločnosti, o tzv. partnerskom poňatí Národného frontu, o riadení ekonomiky a kultúry a ďalšie tézy oportunistickej a revizionistickej povahy. Je dokumentom, ktorý v teoretickej, politickej a organizačnej oblasti je veľkým krokom späť v porovnaní s podobnými straníckymi dokumentmi programového charakteru prijatými stranou v minulosti. Ústredný výbor preto považuje akčný program za nesprávny a neplatný dokument, z ktorého nemožno vychádzať v teoretickej činnosti ani v praktickej politike strany.
Na aprílovom zasadaní i na verejnosti sa pokúsila pravica vysloviť nedôveru ÚV KSČ. Predložila súčasne požiadavku zvolať mimoriadny tzv. kádrový zjazd s cieľom zmocniť sa najvyššieho orgánu strany. Veľká väčšina ústredného výboru túto požiadavku rozhodne odmietla.
Do popredia politického zápasu sa po aprílovom zasadaní dostali krajské konferencie strany. Predsedníctvu ústredného výboru sa takto znovu naskytla možnosť sformovať sily strany a vziať iniciatívu do svojich rúk. Vinou pravicovej skupiny vo vedení sa však táto príležitosť nevyužila. Bolo typické, že ani pre prípravu krajských konferencií, ani pre vystúpenie vedúcich delegácii ÚV KSČ sa nedala jednotná a jasná smernica. Pravica na nich chcela získať ďalšie pozície a dosiahnuť väčšinu pre svoju požiadavku zvolať mimoriadny zjazd. I napriek všetkému jej úsiliu však požiadavku mimoriadneho zjazdu priamo podporila len mestská konferencia v Prahe, kde A. Dubček, 0. Černík a J. Smrkovský vystupovali neúčinne, nedokázali obrániť uznesenie ÚV KSČ, a krajská konferencia v Juhomoravskom kraji, ktorú Špaček podviedol skresleným výkladom stanoviska ústredného výboru. Najdôraznejšie sa proti stanovisku pravice vyslovili krajské konferencie na Slovensku.
Pravica preto ďalej rozširovala front svojho náporu na stranícke orgány, na rozhodujúce zložky straníckeho a štátneho aparátu, na spoločenské organizácie a ideologický život. Opozičné tzv. druhé centrum v strane, ktoré sa sformovalo na báze Mestského výboru KSČ v Prahe, organizačne, politicky a ideové koordinovalo a zjednocovalo činnosť rozličných opozičných skupín, určovalo jednotnú taktiku a spôsob protistraníckeho boja. Predstaviteľmi tohto centra boli alebo sa nimi neskoršie stali aj niektorí členovia predsedníctva, sekretariátu i pléna ústredného výboru strany, ako napr. F. Kriegel, J. Smrkovský, J. Špaček, Č. Císař, V. Slavík, O. Šik, V. Prchlík, Z. Mlynář, F. Vodsloň, B. Šimon, J. Borůvka, M. Vaculík. Pravicové zoskupenia vznikali i v krajoch a v okresoch. Pritom ich štruktúra bola vybudovaná tak, aby obsiahla a umožňovala vplyv pravice v dôležitých orgánoch strany a vo významných zložkách jej aparátu, v rozhodujúcich strediskách spoločenských vied, v prostriedkoch masovej informácie a propagandy, v oblasti školstva, vedy a kultúry a v dôležitých článkoch štátneho aparátu.
Na Slovensku boli konečné ciele pravicových a protisocialistických síl totožné so zámermi pravice v českých krajoch. Ale vo vedení ÚV KSS, v krajských a okresných výboroch Komunistickej strany Slovenska i medzi inteligenciou sa sformovali sily, ktoré húževnato bojovali proti činnosti pravicového a protisocialistického bloku. Pravicovým silám na Slovensku sa do augusta 1968 nepodarilo úplne sformovať svoje rady na organizovanej a ucelenej platforme. Svoj podiel na tom malo zdravé jadro vo vedení strany na čele so súdruhom Vasilom Biľakom, ktorý vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS vystupoval jednoznačne z pozícii marxizmu-leninizmu, proletárskeho internacionalizmu, otvorene odhaľoval ciele pravicových a antisocialistických síl, bránil pozície strany a naše spojenecké vzťahy so Sovietskym zväzom.
No napriek tomu sa i na Slovensku postupne utvárala nebezpečná situácia, ktorú tak ako v iných častiach republiky charakterizovala činnosť pravicových a protisocialistických síl.
Všetky tieto hlboké politické posuny v celej republike sa odzrkadlili aj na oslavách 1. mája, ktoré v mnohých mestách stratili triedne internacionalistický charakter a zmenili sa na bezbrehú zmes najrozličnejších politických prúdov pravicových a antisocialistických síl. V prvomájových sprievodoch, najmä v Prahe, vystúpili so svojimi heslami už vyslovene protikomunistické sily, reprezentované predovšetkým kontrarevolučnými organizáciami typu KAN a K 231.
Začiatkom mája bolo už narastajúce nebezpečenstvo také zjavné, že v generálnej rozprave o politickej situácii v krajine v Predsedníctve ÚV KSČ 7.-8. mája musela i jeho pravicová časť pod tlakom argumentov marxisticko-leninského jadra priznať, že strane a socializmu hrozí v dôsledku činnosti pravicových, antisocialistických a antisovietskych síl vážne nebezpečenstvo. Celoštátna porada vedúcich krajských a okresných tajomníkov, zvolaná na overenie týchto záverov, to nielen potvrdila, ale ukázala situáciu v krajine v ešte ostrejšom svetle. V tom istom duchu o niekoľko dní neskoršie vyznelo stanovisko ÚV KSS, ktoré však A. Dubček nedovolil uverejniť.
Pri príprave májového zasadania ÚV KSČ však vyvíjala veľkú aktivitu i pravica, aby zmarila jeho ciele. Skupina pražského centra vypracovala ucelenú pravicovú koncepciu, ktorá bola v protiklade s hodnotením a závermi predsedníctva, a prešla tak k frakčnej činnosti. Na porade vedúcich tajomníkov krajov a okresov predniesol túto koncepciu v mene Mestského výboru KSČ v Prahe B. Šimon. Požiadavkou vytvorenia českej komunistickej strany a Českej národnej rady, ovládanej pravicou, smerovala k úplnému uchopeniu moci v strane i v štáte.
Na oklamanie, a tým i na dočasné získanie robotníckej triedy, ktorá dovtedy vo svojej väčšine odolávala pravicovej demagógii, prišiel O. Šik - bez vedomia a súhlasu straníckych a štátnych orgánov - s požiadavkou utvoriť rady pracujúcich. Tento návrh bol súčasťou koncepcie, smerujúcej k deštrukcii riadiacej hospodárskej štruktúry a k rozbitiu socialistického systému plánovania, k vytvoreniu protiváhy a oslabeniu pozícií straníckych organizácií v závodoch. Súčasne bola podnecovaná vlna sociálnej demagógie živelných tlakov na zvyšovanie miezd, vynucované bez ohľadu na výsledky vo výrobe, často pod hrozbou "divokých" štrajkov. To všetko vyvolávalo inflačnú vlnu a hrozbu rozvratu v hospodárstve. Pritom sa demagogicky hlásalo, že jedinou spásou pred hospodárskou katastrofou môže byť veľká dolárová pôžička.
Vážnosť situácie sa odzrkadlila dokonca v úvodnom referáte A. Dubčeka na májovom zasadaní ÚV KSČ 1968. I keď závery Predsedníctva Ústredného výboru KSČ rozdroboval, bol nútený pripustiť snahy o morálnu diskreditáciu celej strany a varovať pred nebezpečenstvom, "aby sme neotvorili priestor nesocialistickým alebo dokonca protirevolučným silám".
V rezolúcii májového zasadania sa konštatovalo, že hlavným nebezpečenstvom pre stranu sa stalo pravicové nebezpečenstvo, ktoré sa však zužovalo len na hrozbu protisocialistických a antikomunistických síl, pôsobiacich mimo strany. I keď v diskusii v ústrednom výbore došlo k zrážkam s pravicovými oportunistami v záverečnom prejave A. Dubčeka ani v rezolúcii nebola odhalená úloha pravicových síl v strane. I napriek týmto nedostatkom mohli závery pléna priniesť pozitívne výsledky, keby ich vedenie strany bolo dôsledne plnilo.
Na májovom zasadaní došlo aj k zmene stanoviska v otázke zvolania mimoriadneho zjazdu. Táto zmena vychádzala zo zámeru marxisticko-leninských síl vziať urýchleným zvolaním zjazdu iniciatívu do svojich rúk. To by, pravda, predpokladalo jednotný a principiálny postup celého vedenia strany - a to sa nedosiahlo. Po májovom zasadaní vzrástla aktivita marxisticko-leninských síl. Na aktívoch a schôdzach státisíce členov a funkcionárov podporili uznesenie májového zasadania a žiadali energické opatrenia na obranu socializmu. Vyvrcholením pokusov o pozitívny obrat vo vývoji sa stal celoštátny aktív ľudových milícii v Prahe, na ktorom sa zúčastnilo vyše 11000 príslušníkov. Aktív bol výrazom skutočnosti, že ľudové milície v tom čase ako celok nepodľahli náporu pravice, zotrvali na princípoch marxizmu-leninizmu a priateľstva so Sovietskym zväzom a boli odhodlané brániť vec socializmu.
V období príprav na XIV. mimoriadny zjazd strany, pre ktoré bolo príznačné ovzdušie hystérie, zastrašovania a teroru, prebiehal rozhodujúci boj o stranu medzi marxisticko-leninskými silami a pravicou.
Prejavom otvoreného a koordinovaného nástupu reakcie bolo uverejnenie kontrarevolučnej platformy 2000 slov, ktorá bola priamym návodom na násilné akcie a na deštrukciu socialistického systému. Táto kontrarevolučná výzva zároveň najviac roznecovala nenávisť proti Sovietskemu zväzu a dokonca verejne sa v nej vyhrážalo našim spojencom ozbrojeným konfliktom.
Zámerné publikovanie tohto kontrarevolučného pamfletu v predvečer okresných konferencií ovplyvnilo ich priebeh a voľbu delegátov na krajské konferencie. I napriek odmietavému stanovisku Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré však sami jeho pravicoví členovia - A. Dubček, J. Smrkovský, F. Kriegel i O. Černík - vzápätí sabotovali, takmer polovica okresných konferencií v českých krajoch sa postavila na podporu 2000 slov.
V období mimoriadnych krajských konferencií strany sa už výrazne prejavil úplný prechod pravice na otvorenú frakčnú činnosť. Druhé centrum v strane sa snažilo izolovať ľavicové sily v doterajšom ústrednom výbore a zasielaním inštrukcií do krajov predurčiť výsledky volieb delegátov na zjazd i zloženie nového ústredného výboru. Podarilo sa mu dosiahnuť to, že medzi delegátmi na XIV. zjazd bolo veľa pravicových oportunistov, nacionalistov a kolísavých členov strany. Iba 17,4 o/o delegátov boli robotníci, čo nemá v histórii KSČ obdobu. Pravica si tak utvorila podmienky, aby na zjazde uchvátila moc a legalizovala svoje ciele a zámery.
Antikomunistické a antisocialistické sily organizovali otvorené demonštrácie, provokácie a akcie vyložene anarchistického charakteru. Stupňovali nacionalistickú, antisovietsku vlnu, najmä v súvislosti s cvičením štábov spojeneckých vojsk v Československu. Usilovali sa o rozpustenie ľudových milícii.
Šovinistická kampaň proti listu ľudových milícií adresovanému sovietskemu ľudu a neobyčajne besné útoky voči 99 pragovákom, ktorí vo svojom liste vyjadrili vernosť socializmu a priateľstvu so Sovietskym zväzom, boli výrazným svedectvom rodiaceho sa bieleho teroru. Antisovietizmus a s nim spojené zneužívanie národného cítenia boli jednotiacou platformou pravice a kontrarevolúcie.
Boj o moc sa stal i bojom o zmenu zahraničnopolitickej orientácie ČSSR. Pravicovooportunistický a antisocialistický blok sa usiloval o likvidáciu základnej záruky národnej a štátnej existencie socialistického Československa, spočívajúcej v spojenectve a priateľstve so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými krajinami. Mali sa tak utvoriť vonkajšie podmienky na likvidáciu socializmu v Československu.
Tieto a mnohé ďalšie skutočnosti dokumentujú spätosť udalostí v Československu s bojom medzinárodného imperializmu proti socialistickému spoločenstvu. Stratégovia centier svetového antikomunizmu mali v socialistickom Československu svojich priamych pomáhačov. Prostredníctvom jedného z nich, I. Svitáka, prihlásili sa o slovo krajne reakčné sily, ktoré sa formovali v takých organizáciách, ako K 231 a Klub angažovaných nestraníkov. Ich programom bola likvidácia vymožeností februára 1948 a faktická likvidácia socializmu. Na čele ústredia K 231 boli K. Nigrin, J. Brodský, V. Paleček, O. Rambousek a ďalší, ktorí boli zväčša priamymi agentmi západných rozviedok. Zakladateľmi KAN boli okrem I. Svitáka spisovateľ V. Havel a profesor V. Černý, ktorý mal úzke spojenie s pofebruárovou emigráciou. KAN i K 231 mali úzke spojenie so západnými rozviedkami a dostávali nielen politickú, ale i materiálnu podporu.
Značný vplyv v boji proti socializmu v ČSSR mali sily, ktoré sa angažovali v záujme sionizmu, jedného z nástrojov medzinárodného imperializmu a antikomunizmu. Ich poprednými reprezentantmi u nás boli F. Kriegel, J. Pelikán, A. Lustig, E. Goldstücker, A. Liehm, E. Löbl, K. Winter a veľa ďalších.
V protikomunistických plánoch založených na demagógii s tzv. demokratickým socializmom pripadá významná úloha obnovujúcej sa sociálnej demokracii. Tá sa pripravovala vystúpiť ako samostatná politická sila, využívajúca sociálnodemokratické prežitky v myslení časti členov KSČ, ktorých chcela strhnúť na svoju stranu. Kalkulovalo sa s tým, že sociálna demokracia, "nezaťažená obdobím budovania socializmu", bude príťažlivá pre dezorientovanú a politicky nepevnú časť spoločnosti. So súhlasom a podporou pravicových funkcionárov KSČ F. Kriegla, J. Smrkovského, Z. Mlynářa, J. Literu, L. Lisa a ďalších utvoril sa ilegálny prípravný ústredný výbor, ktorého členmi o. i. boli Z. Bechyně, J. Munzar, O. Janýr, F. Šupka. Súčasne sa ustanovili prípravné výbory v krajoch, okresoch a niekde i základné organizácie. Táto činnosť rozvíjaná v úzkej spolupráci s predákmi Socialistickej internacionály mala za úlohu uskutočniť politický rozkol robotníckej triedy. Aj v ostatných stranách združených
v Národnom fronte, Českej socialistickej strane, Československej strane lidovej, Strane slovenskej obrody i v Strane slobody vypracovali programy ďalšej činnosti, smerujúce k popretiu vedúcej úlohy KSČ a k obnoveniu starej buržoáznodemokratickej a klerikálnej základne.
Nemalá úloha v antisocialistickej hre o Československo pripadla reakčným predstaviteľom katolíckeho kléru, výdatne podporovaným katolíckou emigráciou v zahraničí.
Spojené pôsobenie zahraničnej i vnútornej reakcie prehlbovalo vnútropolitickú krízu, ktorá sa čoraz viac premietala do vzťahov s našimi najbližšími spojencami.
Bratské strany, predovšetkým KSSZ, sa usilovali s veľkou trpezlivosťou odstrániť napätie vo vzájomných vzťahoch a presvedčiť vedenie našej strany, že je nevyhnutné čeliť kontrarevolučnej hrozbe v ČSSR. Využili na to všetky možnosti, ktoré poskytovali oficiálne i osobné kontakty. Na schôdzkach v Drážďanoch, Sofii a v Moskve v prvej polovici roku 1968 dokazovali ich predstavitelia A. Dubčekovi na konkrétnych faktoch, že sa situácia v ČSSR vyvíja nebezpečným smerom, ktorý súčasne ohrozuje spoločné záujmy socialistického tábora. Ubezpečenia A. Dubčeka, že aj vedenie KSČ si uvedomuje vážnosť situácie, a že samo cíti potrebu urobiť nápravu, sa však doma zamlčovali, obchádzali a neplnili. Zo záznamov z rokovaní s L. I. Brežnevom, J. Kádárom a s ďalšími súdruhmi, z mnohých listov, ktoré zaslal generálny tajomník ÚV KSSZ a prví tajomníci ďalších bratských strán A. Dubčekovi a vedeniu našej strany, i z telefonických rozhovorov jasne vyplýva, ako úprimne a hlboko prežívali strany a ľud bratských socialistických krajín ťažkosti v našom vnútropolitickom dianí a nebezpečenstvo, z ktorého vyrastá hrozba existencii socializmu v Československu. Ponúkali súdružskú podporu i pomoc na zvládnutie situácie a vyčerpali všetky politické možnosti, ktoré prichádzali do úvahy, aby vyburcovali A. Dubčeka a jeho stúpencov k zodpovednému komunistickému postupu.
Vedúci predstavitelia pravicovooportunistických síl síce oficiálne deklarovali politiku priateľstva so socialistickými krajinami, farizejsky však zakrývali a v skutočnosti podporovali snahy prehlušiť a otupiť tradičné a hlboké priateľstvo našich národov k ľudu Sovietskeho zväzu. V úsilí blokovať akúkoľvek snahu o dorozumenie a obnovu vzájomnej dôvery medzi KSČ a bratskými stranami socialistických krajín presadili pravicové sily neúčasť delegácie KSČ na varšavskej schôdzke bratských strán v júli 1968 a nastúpili tak kurz roztržky medzi spojencami.
Predsedníctvo ÚV KSČ i napriek odporu niektorých svojich členov ľahkovážne odmietlo varšavský list a zvolilo postup namierený proti najvlastnejším záujmom našej strany a socializmu. V odpovedi predsedníctva sa zastierala vážnosť pravicového a kontrarevolučného nebezpečenstva, na ktoré vo svojom liste naši spojenci súdružsky upozorňovali. V rozpore s rezolúciou májového zasadania sa v odpovedi predsedníctva dokonca vyhlasovalo, že hlavným nebezpečenstvom pre našu spoločnosť je "konzervativizmus".
Za napätej situácie v strane i v spoločnosti zvolali na júl zasadanie ÚV KSČ, ktoré však už nenašlo dostatok síl a odvahy na to, aby sa postavilo proti nesprávnemu postupu Predsedníctva ÚV KSČ, a dokonca jeho stanovisko potvrdilo. To vo veľkej miere prispelo k prehĺbeniu dezorientácie medzi komunistami a v celej našej spoločnosti. Až zasadanie Ústredného výboru KSČ v septembri 1969 zrušilo od základu nesprávne uznesenie júlového zasadania z roku 1968.
Bratské strany sa trpezlivo usilovali o rokovanie s predstaviteľmi KSČ, na ktorom by sa riešili zložité problémy vo vzájomných vzťahoch, ktoré vznikli narastaním kontrarevolučnej situácie v Československu a ohrozením záujmov socializmu. Na rokovaní v Čiernej nad Tisou apelovalo Politické byro ÚV KSSZ na vedenie našej strany, aby si uvedomilo svoju komunistickú internacionálnu zodpovednosť a riešilo nebezpečnú situáciu v ČSSR vlastnými silami.
Postoje jednotlivých členov Predsedníctva ÚV KSČ sa zásadne rozchádzali. Pravicoví predstavitelia nešli na rokovanie do Čiernej s čestnými úmyslami. Medzi sebou sa nijako netajili úmyslom znova oklamať našich najvernejších spojencov, aby získali čas do XIV. zjazdu KSČ, ktorý im mal priniesť definitívne víťazstvo. Farizejsky predstierali odhodlanie, že urobia neodkladné opatrenia proti antisocialistickým silám a kontrarevolučným organizáciám. Rovnakú úlohu zohrali aj v Bratislave na schôdzke predstaviteľov šiestich socialistických krajín.
Po rokovaniach v Čiernej nad Tisou a v Bratislave A. Dubček a jeho stúpenci vo vedení KSČ zvolili taktiku prieťahov a odďaľovania realizácie opatrení, ktoré na rokovaniach so spojencami sľubovali urobiť. Navyše skresľovali výsledky rokovaní a vykladali ich ako svoje víťazstvo. A. Dubček nielenže ignoroval, ale i pred vedením KSČ zatajoval oprávnené obavy bratských strán o osudy socializmu v Československu a mieru v Európe. Spolu s ďalšími pravicovými predstaviteľmi vo vedení strany zabránil zvolaniu zasadania ÚV KSČ, ktoré bolo nevyhnutné v tomto ťažkom a zložitom období. Pokrytecky sa spreneveril zásade, ktorú v Bratislave slávnostne tiež podpísal, že "podpora, ochrana a upevnenie socialistických vymožeností, ktoré dosiahli národy svojim hrdinským úsilím, obetavou prácou ľudu každej krajiny, sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín".

III

Zámery a ciele kontrarevolúcie v Československu boli podobné ako v Maďarsku roku 1956, ibaže takticky postup bol iný so zreteľom na odlišné podmienky a čas. Protisocialistické sily v našej krajine, konajúce v zhode so zámermi súčasného imperializmu, orientovali sa predovšetkým na použitie metód politickej, ideologickej a mocenskej deštrukcie a na postupné uskutočňovanie kontrarevolučných cieľov v dlhšom časovom období, ako to bolo v Maďarsku. Avšak aj u nás rátali tieto sily s tým, že vo vhodnej chvíli, ak ich plány narazia na odpor, rozpútajú i fyzický teror proti marxisticko-leninským kádrom i proti občanom oddaným veci socializmu.
Dnes už na základe získaného poznania možno odpovedať na otázku, ako narastala hrozba revolučným vymoženostiam nášho ľudu a prečo sa nepodarilo zastaviť kontrarevolučný spád udalostí a obrániť vec socializmu v ČSSR vnútornými silami, či už cestou politického zápasu, alebo pomocou vlastných mocenských prostriedkov.
Proces rozvíjania socialistickej revolúcie má v podmienkach existencie svetovej sústavy socializmu svoje objektívne zákonitosti a záväzné kritériá, ktoré pri rešpektovaní národných osobitostí určujú charakter socialistickej moci a podmieňujú sústavný revolučný vývoj spoločenského pokroku. Narúšanie týchto zákonitostí vážne poškodzuje záujmy socializmu, a ak sa celkove popierajú a odmietajú, stáva sa potom také počínanie vo svojej podstate protisocialistickým a kontrarevolučným. Medzi trvalé a nemenné hodnoty socializmu patri:

• vedúce postavenie robotníckej triedy a jej avantgardy - komunistickej strany;

• úloha socialistického štátu ako nástroja diktatúry proletariátu;

• marxisticko-leninská ideológia a jej uplatňovanie prostredníctvom všetkých prostriedkov masového pôsobenia;

• socialistické spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov a zásady plánovitého riadenia národného hospodárstva;

• princípy proletárskeho internacionalizmu a ich dôsledné uskutočňovanie v zahraničnej politike, najmä vo vzťahu k Sovietskemu zväzu.

Vývoj po januári 1968 potvrdzuje, že pravica viedla cieľavedomý útok proti všetkým základným hodnotám a normám socializmu a že systematicky rozkladala stranu i celý politický socialistický systém. Tento široko založený nápor jej uľahčovala skutočnosť, že A. Dubček, ktorý mal spočiatku dôveru strany i krajiny, postupne ustupoval z marxisticko-leninských pozícií, dostával sa do vleku pravicovooportunistických a protisocialistických síl, až sa nakoniec stal ich symbolom.

1. Komunistická strana Československa postupne prestala byť roku 1968 riadiacim centrom socialistického spoločenského poriadku. Pod nánosom revizionizmu strácala charakter marxisticko-leninskej strany, a to jej znemožňovalo uplatňovať vedúcu úlohu v spoločnosti. Popretie zásad demokratického centralizmu stranu postupne zbavovalo akcieschopnosti. Ústredný výbor KSČ bol ako celok vyradený z rozhodovania v kľúčových otázkach, ktoré podľa stanov strany spadajú výhradne do jeho kompetencie.
   Počínaniu pravicovej a kolísavej časti Predsedníctva a Sekretariátu ÚV KSČ pomáhalo to, že veľkú väčšinu krajských a okresných výborov strany i straníckych organizácií mnohých veľkých závodov nakoniec ovládli agresívne pravičiarske skupiny. Pravicoví predstavitelia Predsedníctva a Sekretariátu ÚV KSČ i niektorí vedúci oddelení ÚV KSČ sa stali tlmočníkmi bloku revizionistických a nacionalistických síl, umŕtvovali politickú aktivitu robotníckej triedy a paralyzovali jej odpor proti narastajúcemu kontrarevolučnému komplotu v krajine. Uvoľňovali pole pre rozkladnú činnosť pravicových a antisocialistických síl a prispievali tak k utvoreniu atmosféry nátlaku a strachu.
   Pravicová časť vedenia KSČ nielen trpela, ale i podnecovala generálne útoky proti straníckemu aparátu, umŕtvovala jeho činnosť i prácu volených orgánov. Stranícky aparát pritom nahrádzali rozličné komisie a aktívy, ktoré v skutočnosti boli nátlakovými skupinami pravicových elementov. O zložení týchto komisií a aktívov sa nerozhodovalo v straníckych orgánoch. V aparáte aj inde sa drali do popredia rozliční oportunisti a karieristi, ktorí v snahe získať si priazeň pravičiarov ohovárali a hanobili činnosť strany i jej slávnu revolučnú históriu.
   O stupni rozkladu v KSČ svedčí i skutočnosť, že z jej radov boli za aktívnu pravicovooportunistickú a protisocialistickú činnosť vylúčení štyria tajomníci ÚV KSČ, deväť vedúcich tajomníkov krajských výborov a 59 vedúcich tajomníkov okresných výborov strany. Viac ako tretina členov ÚV, KV a OV musela buď rezignovať, alebo bola zo strany vylúčená.
   Ústredný výbor KSČ ako najvyšší orgán strany medzi zjazdmi i jeho výkonné orgány prestali plniť úlohu riadiaceho štábu pri rozvíjaní socialistickej spoločnosti a pri obrane Jej revolučných vymožeností. A. Dubček a jeho prívrženci, ktorí si zmonopolizovali rozhodovanie no vedení strany, paralyzovali činnosť Predsedníctva i celého Ústredného výboru KSČ. Znemožňovali prijatie účinných opatrení u čase, keď to ešte bolo možné, a svojim postupom uvoľňovali nepriateľským a reakčným silám pozíciu za pozíciou: Tým sa stupňovala a umocňovala trúfalosť a útočnosť kontrarevolúcie, zatiaľ čo postupne slabla, až prakticky zanikla možnosť jej potlačenia vnútornými politickými aj mocenskými prostriedkami.

2. Takisto rozklad socialistickej moci dosiahol značný stupeň. Postup A. Dubčeka na čele strany a O. Černíka ako predsedu vlády prispel vo veľkej miere k tomu, že sa postupne rozvrátila činnosť mocenských orgánov socialistického štátu, bezpečnosti, justície, armády, a to dokonale využívali vnútorní i zahraniční nepriatelia nášho zriadenia.
   Činnosť vlády a jej postup určovali okrem O. Černíka i ďalší pravicoví činitelia, ktorí oslabovali štátne vedenie socialistickej spoločnosti, deformovali zámery ekonomickej reformy a všemožne uvoľňovali priestor pre revizionistické a protisocialistické koncepcie vo všetkých základných oblastiach politiky štátu. Patril medzi nich predovšetkým O. Šik, ktorý sa postupne dostal od svojich revizionistických koncepcií v ekonomickej oblasti a "teoretických" návrhov na zmenu politického systému až k priamej zrade socializmu a nakoniec skončil ako tuctový prisluhovač antikomunistických centrál na Západe.
   O. Černík ako predseda vlády ignoroval mnohé kritické hlasy a odporúčania súdruhov z vlády i volených funkcionárov národných výborov. V podstate umŕtvoval iniciatívu, ktorá smerovala k odstráneniu negatívnych javov. Členov vlády a najmä jej predsedníctva neinformoval objektívne o skutočnej situácii v krajine, ani o vážnych problémoch, ktoré sa vynárali v našich vzťahoch so ZSSR a ďalšími spojencami, i keď tieto otázky boli stále na programe rokovania Predsedníctva ÚV KSČ. Tak sa dostávali do izolácie tí podpredsedovia vlády a ministri, ktorých znepokojovala vtedajšia situácia a dožadovali sa rozhodných opatrení proti vzrastajúcemu nebezpečenstvu.
   Postupné ochromovanie vlastného poslania a činnosti mocenských orgánov uskutočňovala pravica veľmi premyslene, otvorene i skryto. Chcela dosiahnuť, aby v prípade nevyhnutnosti neboli tieto orgány spôsobilé rozhodne vystúpiť proti kontrarevolúcii a obrániť moc robotníckej triedy, ale naopak, aby ich v pravej chvíli mohli dokonca zneužiť pravicové kruhy usilujúce sa o politický zvrat. Súčasne nastolovala otázku odčinenia všetkých revolučných aktov triednej spravodlivosti po februári 1948, pričom opovážlivo zneužila fakt, že strana priznala a kritizovala prípady porušenia socialistickej zákonnosti v päťdesiatych rokoch.
   Postupne sa utvorila taká situácia, že čestní pracovníci štátnych mocenských orgánov boli politicky odzbrojovaní a izolovaní, kým vyzývavosť a trúfalosť kontrarevolucionárov a vyslovene kriminálnych živlov sa nestretali s odporom a postihom štátnej moci. Čestných príslušníkov bezpečnosti dezorientovala už sama skutočnosť, že minister vnútra J. Pavel sa nijako netajil svojim zámerom zlikvidovať štátnu bezpečnosť. Verejne to vyhlásil a v praxi aj uskutočňoval. Neskrýval sa dokonca ani s tým, že sa stotožňuje s programom revizionistických a antisocialistických síl.
   Vedenie strany a štátu nielenže nevolalo ministra vnútra J. Pavla na stranícku a služobnú zodpovednosť, ale svojou vyslovenou nečinnosťou napomáhalo bezbrehú liberalizáciu v bezpečnostných a justičných orgánoch, a to vo svojich dôsledkoch nevyhnutne viedlo k strate politickej i právnej istoty občanov československého socialistického štátu.
   Celkový vývoj v strane v celej spoločnosti mal zákonite negatívny dosah i na činnosť a politický a morálny stav československej armády. Nové vedenie armády sa začalo formovať v apríli 1968 už v ovzduší neistoty a vzrastajúcich pravicových tlakov, keď politický rozklad v armáde sprevádzalo všestranné uvolnenie disciplíny a narušenie princípov nedeliteľnej veliteľskej právomoci v rozsahu nemysliteľnom v socialistickej krajine.
   Jedným z politických a ideologických centier pravice bola Vojenská politická akadémia, ktorá v lete 1968 dokonca podala oficiálne memorandum s požiadavkou, aby sa prehodnotili zásady vojenskej politiky strany a štátu schválené XIII. zjazdom KSČ a aby sa upravila československá vojenská doktrína na základe revízie nášho vzťahu k Varšavskej zmluve.
   Na raste negatívnych javov v armáde mal veľký podiel generál V. Prchlík, ktorý po januári 1968 prešiel z funkcie náčelníka hlavnej politickej správy na miesto vedúceho oddelenia ÚV KSČ pre riadenie straníckej práce v armáde, bezpečnosti, na súdoch a prokuratúre. V. Prchlík sa stal aktívnym vykonávateľom oportunistického kurzu vo vzťahu k armáde, bezpečnosti, súdom a prokuratúre.
   Vtedajší stav v armáde a bezpečnosti si vyžadoval rozhodné opatrenia na posilnenie straníckeho vplyvu. Ale dochádza k pravému opaku. Namiesto kádrového riešenia na návrh A. Dubčeka bezpečnostné a branné oddelenie ÚV KSČ zrušili. Najvyšší stranícky orgán tak stratil dôležitý nástroj riadenia komunistov v armáde a bezpečnosti.
   Tieto i mnohé ďalšie fakty svedčia o tom, že politická a bojová pohotovosť československej armády sa značne narušila. Ako silne bola naša armáda zasiahnutá pravicovým oportunizmom, potvrdzuje skutočnosť, že za protisocialistickú činnosť a hrubé porušenie vojenských poriadkov bol značný počet členov útvarových organizácií vylúčený zo strany a mnohí z nich museli odísť z armády.
   Aj v najvyššom zákonodarnom zbore - Národnom zhromaždení - sa skupina pravicových poslancov na čele s predsedom Národného zhromaždenia Josefom Smrkovským zmocnila všetkých rozhodujúcich pozícií. Okolo J. Smrkovského sa umelo vytváral kult tzv. ľudového tribúna, ktorý mal mať vo všetkom rozhodujúce slovo. J. Smrkovský a jeho pomáhači v parlamente i v komunikačných prostriedkoch potláčali premyslenou demagógiou každý alarmujúci hlas tých poslancov, ktorí rešpektovali skutočné záujmy strany a ľudu a dožadovali sa rozhodného postupu proti nepriateľským silám. J. Smrkovský na jednej strane prebojúval prijatie niektorých nesprávnych zákonných úprav nahrávajúcich pravici a na druhej strane spolu s F. Krieglom všemožne odďaľoval prijatie zákonných opatrení namierených proti reakcii a kontrarevolúcii.
   O machináciách pravicových síl v oblasti štátnej moci svedčí aj výber poslancov do Českej národnej rady v júli 1968. Pri voľbách poslancov dokonca došlo k volebným podvodom. Z Českej národnej rady, na čele ktorej stál Č. Císař, si pravica utvárala ďalší významný nástroj na dosiahnutie politického zvratu v krajine.
   Rozhodujúce články výkonnej i zákonodarnej moci v Československu teda postupne prestali plniť svoje triedne poslanie v politickom systéme socialistického štátu. Pravicovooportunistické a protisocialistické sily v nich získali kľúčové postavenie a využívali svoje pozície na to, aby u zárodku marili každú snahu zameranú na zastavenie a odvrátenie katastrofálneho vývoja.
   Mocenské orgány štátnej bezpečnosti, justície i armády boli ochromené, neriadili ich vedúce orgány strany a štátu, takže neboli schopné čeliť prudkému nástupu kontrarevolučného podzemia ani diverzii vonkajších nepriateľov. Bojaschopnosť i morálny a politický stav Československej ľudovej armády citeľne poklesli, takže oprávnene vznikala otázka, či je naša armáda bez jasných pokynov vedenia strany a vlády spôsobilá zabezpečovať ochranu našich západných hraníc, ktoré sú zároveň hranicou i celej svetovej socialistickej sústavy.

3. V politickom systéme Československej socialistickej republiky má pri budovaní a obrane socializmu významné miesto Národný front ako politický zväzok pracujúcich miest a vidieka, spoločenských organizácií a záujmových združení uznávajúcich vedúcu úlohu KSČ. Pravicovooportunistické sily sa po januári 1968 sústredili na premenu Národného frontu na také politické zoskupenie, ktoré by poprelo vedúcu úlohu KSČ v našej spoločnosti. Hlavným podnecovateľom týchto snáh bol predseda Ústredného výboru Národného frontu a člen Predsedníctva Ústredného výboru KSČ F. Kriegel, ktorý sa stal jednou z vedúcich postáv nacionalistického, protisovietskeho i priamo kontrarevolučného prúdu.
   Neobyčajne prudký zápas sa zvádzal o odbory, ktoré chcela pravica zbaviť ich triedneho obsahu a poslania. Rozbíjanie jednoty odborového hnutia bolo výrazom sústredeného útoku pravice proti triednej jednote pracujúcich, ktorý mal zároveň podlomiť a likvidovať vedúce postavenie robotníckej triedy v socialistickej spoločnosti. Robotnícka trieda sa ako celok nedala strhnúť kontrarevolúciou na protisovietske vystúpenia.
   Zásadoví odborárski funkcionári, predovšetkým statoční komunisti, boli škandalizovaní a odstraňovaní z funkcií bez toho, aby sa ich orgány strany zastali. Namiesto nich presadzovala pravica do funkcií vyznavačov tzv. obrodného procesu a nezriedka i deklasované živly, pri výbere ktorých bol hlavným kritériom ich odmietavý vzťah k vedúcej úlohe strany, k marxisticko-leninskému poňatiu socialistickej výstavby a k spojenectva so Sovietskym zväzom.
   Pod heslom "novej odborovej politiky" bol spracovaný a široko publikovaný Návrh programu činnosti ROH, ktorý mal vyslovene oportunistický a revizionistický charakter. Popierali sa v ňom leninské princípy organizátorskej i výchovnej činnosti odborov za socializmu aj ich spoluzodpovednosť za rozvoj socialistickej ekonomiky. V značnom počte závodov sa pri voľbách odborových orgánov presadila téza "odbory bez komunistov". Nechýbali ani prípady, keď sa zakladali rozmanité tzv. organizácie pracujúcich mimo rámca ROH, napríklad federácie lokomotívnych čiat, ktorých riadenie bolo v rukách vyslovene kontrarevolučných živlov.
   Podobný proces ako v odboroch prebiehal s čiastkovými odlišnosťami aj v ostatných spoločenských organizáciách združených v Národnom fronte. Veľké škody napáchala pravica najmä na našej mládeži. Pod kepienkom kritiky nedostatkov rozbili Československý zväz mládeže ako jedinú organizáciu pôsobiacu na politickoideovú výchovu mládeže v duchu marxizmu-leninizmu. V dôsledku nerozhodného postupu Predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa boli mládežnícke organizácie vydané napospas pravicovým a kontrarevolučným silám.
   Do politického života v tom čase vstúpili aj nové politické organizácie s otvoreným protisocialistickým programom, ako K 231 a KAN, priamo riadené západnými antikomunistickými centrami. Bolo to len dalšie svedectvo, že deštrukčný proces v našom politickom systéme už nadobudol vyhranené kontrarevolučné črty. Obe tieto reakčné organizácie nepokryte vyhlásili, že ich najbližším cieľom je odplata za február 1948, a netajili sa ani tým, že chcú nastoliť buržoáznodemokratické zriadenie a tvrdo zúčtovať s komunistami i so všetkými statočnými budovateľmi socializmu. Vedenie strany a vlády ani proti takýmto vyslovene protisocialistickým a kontrarevolučným zoskupeniam nezakročilo.
   V Československej strane socialistickej a Československej strane lidovej získavali čoraz väčší vplyv sily, ktoré im chceli vrátiť starú protikomunistickú úlohu, akú obe tieto strany hrali pred februárom 1948. Týmto cieľom bol podriadený masový nábor nových členov i prijatie nových programov. Rozsiahlu činnosť rozvíjalo i Dielo koncilovej obnovy, ktoré v službách bojového politického klerikalizmu získavalo dosť veľkú masovú základňu, najmä na Slovensku.
   S programom otvorenej revízie februára 1948 a nového rozštiepenia politickej jednoty robotníckej triedy vystúpila i sociálna demokracia, ktorá sa prihlásila k antikomunistickej línii Socialistickej internacionály.
   Mnohé fakty dokazujú, že roku 1968 sa u nás utvorila široká protikomunistická koalícia a vznikala nová štruktúra politického systému, ktorá fakticky obnovovala stav spred februára 1948 a v ktorej sa dokonca prejavovali aj výrazné prvky z predmníchovskej buržoáznej republiky. Kým Komunistickú stranu Československa pravicoví oportunisti rozkladali, jej činnosť paralyzovali a jej akcieschopnosť ochromovali, maloburžoázna kontrarevolúcia si utvárala čoraz väčšie zálohy, ktoré podľa potreby nasadzovala do politického zápasu. Pravicová časť vedenia KSČ vydávala tento protisocialistický pohyb za pozitívnu politickú angažovanosť našich občanov. Pritom všetkých tých, čo proti týmto nebezpečným javom vystupovali, označovala pravica za sektárskych a konzervatívnych odporcov "socialistickej obrody". V skutočnosti pravicovooportunistickí činitelia odkryli priestor pre vyslovene reakčné a kontrarevolučné živly, ktoré sa drali do popredia a neskrývali svoj zámer, že odstránia od moci A. Dubčeka, O. Černíka a ďalších, len čo už nebudú potrebovať ich ochranu a záštitu.

4. Pri presadzovaní svojich cieľov kládla pravica a antisocialistické sily mimoriadny dôraz až na likvidáciu vedúcej úlohy strany v ekonomike, na rozrušenie princípov centrálneho plánovitého riadenia národného hospodárstva a na presadenie revizionistického poňatia ekonomickej reformy. Československá ekonomika mala byť postupne oddeľovaná od socialistického spoločenstva a čo najviac pripútaná k ekonomike kapitalistického Západu.
   Pravicovooportunistická prax i výklad ekonomickej reformy smerovali k zrušeniu všetkých centrálnych riadiacich hospodárskych orgánov, k úplnému popretiu úlohy plánu, k oddeleniu ekonomického riadenia od politického rozhodovania a k postupnej likvidácii všeľudového vlastníctva. V podstate šlo o to, aby bol socialistický štát, strana i odbory úplne vyradené z tvorby a vykonávania ekonomickej politiky a aby sa rozpútala trhová živelnosť so všetkými jej negatívnymi dôsledkami pre spoločenské i hmotné postavenie pracujúcich. Pod zámienkou, že treba vyjsť v ústrety spotrebiteľovi, presadzovala pravica súkromné podnikanie, aby maloburžoázny živel mal i vlastnú ekonomickú základňu na rozleptávanie socializmu.
   Kontrarevolučné zámery v oblasti národného hospodárstva dnes už otvorene priznáva i sám O. Šik a jeho priatelia na Západe.
   V teórii i praxi sa tak postupne pripravovala a etapovité uskutočňovala premena socialistickej ekonomiky na systém, ktorý by zbavil robotnícku triedu a všetkých pracujúcich nielen všetkých revolučných vymožeností, ale i základnej politickej i ekonomickej istoty. Pravica rátala s tým, že postupné zhoršovanie ekonomickej situácie vyvolá živelnú nespokojnosť československých pracujúcich, ktorú potom využije v boji proti socialistickej moci.

5. Závažné problémy a krízové javy v ideologickej oblasti, ktoré vznikali a narastali v našej spoločnosti už dlhší čas, vyústili po januári 1968 do prekrucovania, popierania a neskôr i do príkreho odmietania základných princípov marxisticko-leninského svetonázoru vo filozofii, sociológii, histórii, ekonómii, oblasti štátu, práva a výstavby strany i v kultúre a umení, kde všade dochádzalo k priamej kapitulácii pred buržoáznou ideológiou. Ideologický zápas prerástol do priameho boja o moc, do ktorého pravica v plnej miere zapojila komunikačné prostriedky.
   Vinou kapitulantského postoja pravicovej časti Dubčekovho vedenia sa pravicové sily úplne zmocnili rozhlasu, televízie, spravodajského filmu i väčšiny tlače a premenili ich na hlavný nátlakový a mocenský nástroj na presadenie svojich cieľov. Celkové obsahové zameranie komunikačných prostriedkov v podstate splynulo s ideologickou diverziou imperialistického Západu.
   Agresívne skupiny tzv. progresivistov umlčiavali a terorizovali statočných redaktorov a novinárov, ktorí chceli pravdivo a objektívne hodnotiť situáciu v našej krajine. Každého, kto obraňoval princípy marxizmu-leninizmu, proletárskeho internacionalizmu, spojenectvo so ZSSR i našu príslušnosť k svetovému socialistickému spoločenstvu, každého, kto vyjadroval nesúhlas, alebo sa postavil na odpor dvíhajúcej sa vlne antisocialistickej a protisovietskej hystérie, všemožne zastrašovali a dožadovali sa jeho vyradenia z národného spoločenstva.
   Československé udalosti potvrdzujú, že v ideologickej oblasti nemožno v nijakom prípade ustupovať pred buržoáznou ideológiou, s ktorou nemôže byť kompromisu. Potvrdzujú, že strana nesmie podľahnúť prakticizmu, oslabiť ideologickú prácu, znížiť ju na číru propagandu politiky, na abstraktné vysvetľovanie marxisticko-leninských poučiek. Ideologická práca strany vždy bola, je a musí byť neoddeliteľnou súčasťou politického boja strany a robotníckej triedy. Každé zanedbanie, oslabenie masovopolitickej a ideologickej práce strany, každé rozrušenie jej teoretických, triednych a internacionálnych základom využíva ideový protivník. Zákonite to potom vedie spočiatku k pokusom o "zlepšenie" či "zdokonaľovanie" socializmu, k nahrádzaniu internacionalizmu nacionalizmom, prechádza k pestovaniu ideálu maloburžoázneho spotrebiteľského socializmu, k vytváraniu falošných mýtov o socialistickej skutočnosti, až nakoniec vyústi do odmietania a popierania socializmu vôbec. Komunistická strana a socialistický štát musia ovládať všetky nástroje na presadenie svojich politických, triednych a ideových cieľov. Prostriedky masovej informácie a propagandy, tlač, rozhlas, televízia, film sú nesmierne dôležitým nástrojom moci a masovopolitickej výchovy, ktorý sa nikdy nesmie vymknúť riadeniu a kontrole marxisticko-leninskej strany a socialistického štátu, ak sa vec socializmu nemá dostať do vážneho nebezpečenstva.

6. Po celý čas existencie Československej republiky bojovala robotnícka trieda a pracujúci na čele s Komunistickou stranou Československa za základnú zahraničnopolitickú orientáciu štátu, ktorá by zabezpečovala jeho samostatnosť, suverenitu a slobodný rozvoj. Československo-sovietska zmluva o spojenectve, priateľstve a povojnovej spolupráci z 12. decembra 1943 bola vyjadrením vôle ľudu, ktorý sa na tragických skúsenostiach z rokov 1938 a 1939 a počas národnooslobodzovacieho boja presvedčil, že životné záujmy našich národov, vnútorná i medzinárodná istota československého štátu sú neoddeliteľné od nerozborného internacionálneho bratstva so Sovietskym zväzom. Túto neochvejnú vôľu ľudu zakotvil Košický vládny program a definitívne ju potvrdil víťazný február 1948. V Ústave ČSSR, vo všetkých uzneseniach zjazdu KSČ, v stanovách strany i v programových vyhláseniach československých vlád po februári 1948 sa jasne a jednoznačne hovorí, že naše priateľstvo a spojenectvo so Sovietskym zväzom, s ktorým nás viažu spoločné triedne záujmy, je hlavnou záštitou samotnej existencie českého a slovenského národa a najvyššou zárukou našej úspešnej socialistickej cesty.
   Avšak túto základnú pravdu začala pravica po januári 1968 čoraz viac spochybňovať, až nakoniec prešla otvorene na protisovietske pozície a vedome narúšala naše internacionálne záväzky, vyplývajúce z členstva ČSSR vo Varšavskej zmluve. Pod heslom tzv. vlastnej tváre československej zahraničnej politiky sa krok za krokom presadzoval kurz roztržky s našimi socialistickými spojencami a bratskými Stranami. Táto zhubná línia sa uskutočňovala v čase, keď sa naša krajina stala predmetom hlavného záujmu imperializmu, ktorý chcel využiť náš vnútropolitický vývoj na úder proti socializmu nielen v našej krajine, ale prostredníctvom Československa i proti životným záujmom celého socialistického spoločenstva. Antisovietska orientácia pravicových síl v KSČ sa takisto stala aj súčasťou medzinárodného revizionistického prúdu, pre ktorý bol takzvaný československý experiment posilňujúcou injekciou, a novým argumentom pre požiadavku revízie základných princípov marxizmu-leninizmu a proletárskeho internacionalizmu v komunistickom hnutí.
   Zahraničnopolitická koncepcia pravice, ktorá bola dôsledkom kontrarevolučného vývoja u ČSSR, vo svojich dôsledkoch neohrozovala iba vnútornú stabilitu a bezpečnosť štátu a jeho suverenitu i mierové podmienky pokojnej práce ľudu, ale viedla k otvoreniu západných hraníc tábora socializmu, ktorého malo byť Československo pevnou hrádzou na rozhraní socialistickej a kapitalistickej sústavy v Európe. Obrana a zachovanie socializmu v našej krajine sa teda netýkali iba bezprostredných záujmov Komunistickej strany Československa a nášho pracujúceho ľudu, ale nevyhnutne sa stali spoločnou záležitosťou socialistických štátov, bratských strán týchto krajín i celého komunistického hnutia.
   Táto všeobecná charakteristika krízového vývoja v strane a spoločnosti v ČSSR potvrdzuje, že rozvratný proces, ktorý rozpútali pravicové a protisocialistické sily, zachvátil všetky oblasti verejného a politického života - ekonomiku, ideológiu i zahraničnú politiku. V auguste 1968 vznikla v Československu vyhrotená kontrarevolučná situácia a naša krajina sa dostala na pokraj občianskej vojny. Na program dňa sa vynorila so všetkou ostrosťou otázka "kto z koho". Alebo kontrarevolúcia, ktorá sa opierala o podporu medzinárodnej reakcie, dovŕši svoje zhubné dielo, alebo sa socialistickým silám podarí kontrarevolúciu odraziť a ubrániť vec socializmu.
   Komunisti i nekomunisti, uvedomujúc si smrteľné nebezpečenstvo, ktoré hrozilo nášmu socialistickému zriadeniu, žiadali od vedenia strany a štátu, aby rozhodne čelilo kontrarevolučným silám a postavilo sa na obranu vymožeností socializmu. Tieto naliehavé výzvy tvorili obsah mnohých rezolúcii a listov, adresovaných Ústrednému výboru Komunistickej strany Československa, zostali však bez odpovedi. V čase, keď kontrarevolučné sily v Prahe a v iných mestách prechádzali do otvoreného útoku v snahe uchopiť moc, pravicoví predstavitelia vo vedení strany ubezpečovali verejnosť, že "je všetko v poriadku", a že "proces obrody a demokratizácie sa úspešne rozvíja".
   Tisíce komunistov, jednotliví občania a celé kolektívy pracujúcich, predstavitelia všetkých vrstiev obyvateľstva a rôznych organizácií vrátane členov Ústredného výboru Komunistickej strany Československa a Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska i členov vlády ČSSR a poslancov Národného zhromaždenia a Slovenskej národnej rady, ktorí si uvedomovali svoju triednu, národnú a internacionálnu zodpovednosť za osud socializmu v Československu, hľadali usilovne východisko z ťažkej, kritickej situácie. Pretože pravicová časť strany nechcela prijať nijaké opatrenia, ktoré by zmarili kontrarevolučný prevrat a odvrátili občiansku vojnu, začali sa obracať na vedenia bratských strán i na vlády našich spojencov s prosbou, aby v tejto historicky závažnej chvíli poskytli československému ľudu internacionálnu pomoc na obranu socializmu. Konali tak hlboko presvedčení, že ich triedni bratia nenechajú Československo napospas kontrarevolúcii, ktorá hrozila krvipreliatím, a že zabránia tomu, aby naša krajina bola vytrhnutá zo socialistického spoločenstva.
   Objektívne posúdenie a objasnenie príčin a súvislostí hlbokej krízy, v ktorej sa ocitla KSČ a celá naša spoločnosť v roku 1968, nezvratne dokazujú, že vnútorné sily, paralyzované politikou pravicových predstaviteľov vo vedení strany, neboli schopné sa zmobilizovať a zastaviť frontálny nástup kontrarevolúcie. Za takejto situácie bolo potrebné sa rozhodnúť, či sa má čakať, kým kontrarevolúcia vyvolá bratovražedný boj, keď budú zomierať tisíce ľudí, a až potom poskytnúť internacionálnu pomoc, alebo prísť zavčasu a predísť krvavej tragédii i za cenu počiatočného nepochopenia doma i za hranicami. Vstup spojeneckých vojsk do Československa 21. augusta 1968 predišiel takémuto krvipreliatiu, bol teda potrebným a jedine správnym riešením.
   Dôkladné preskúmanie faktov o pomeroch v našej strane i v celej krajine pred augustom 1968 i v neskoršom období potvrdzuje, že každé iné riešenie, ktoré by neobsahovalo vonkajšiu bezprostrednú pomoc ZSSR a ďalších našich spojencov, nemohlo mať v podmienkach, keď činnosť strany bola ochromená a československé štátne zriadenie sa dostalo na pokraj rozpadu, nijakú nádej na úspech, lebo by neviedlo k záchrane socializmu v ČSSR.
   Vstup spojeneckých vojsk piatich socialistických krajín do Československa bol aktom internacionálnej solidarity, ktorý zodpovedal tak spoločným záujmom československých pracujúcich, ako aj medzinárodnej robotníckej triedy, socialistického spoločenstva a triednym záujmom svetového komunistického hnutia. Touto internacionálnou akciou sa zachránili životy tisícov ľudí, zabezpečili sa vnútorné i vonkajšie podmienky pre ich mierovú a pokojnú prácu, upevnili sa západné hranice socialistického tábora a zmarili sa nádeje imperialistických kruhov na revíziu výsledkov druhej svetovej vojny.
   Ústredný výbor KSČ odmieta abstraktné poňatie suverenity socialistického štátu, aké šíri v záujme oklamania más buržoázna propaganda, a stojí na pozíciách, ktoré i v otázke suverenity zodpovedajú triednej a internacionálnej podstate socialistického štátu. Preto vstup spojeneckých vojsk do ČSSR pokladá za bratskú internacionálnu pomoc československému ľudu.
   Augustová internacionálna akcia na záchranu socializmu v ČSSR utvorila pevné zázemie pre československých komunistov, ktorí vďaka tejto pomoci mohli úplne rozvinúť vlastný politický zápas proti kontrarevolučným, protisocialistickým a pravicovooportunistickým silám a prekonať politickými prostriedkami kontrarevolučnú hrozbu veci socializmu v ČSSR.
   Pravdivé poznanie celého pozadia skutočnej situácie v roku 1968 i všetkých motívov vstupu spojeneckých vojsk do ČSSR ukazuje v pravom svetle všetky lži, ohovárania a vedomé prekrúcania, skutočnosti konštruované a šírené našou vnútornou reakciou, pravicovými oportunistami i zahraničnou buržoáznou propagandou o augustových udalostiach. Hlboké a správne pochopenie pravého zmyslu týchto udalostí je zároveň rozhodujúcim predpokladom pre vytvorenie zdravého politického ovzdušia v našej krajine, pre upevnenie ideovej a akčnej jednoty KSČ na marxisticko-leninskom a internacionalistickom základe.

-o-

Po vstupe spojeneckých vojsk A. Dubček, O. Černík, J. Smrkovský, F. Kriegel, J. Špaček, Z. Mlynář, Š. Sádovský, Č. Císař, V. Slavík sa ešte hlbšie spreneverili záujmom strany, československého ľudu i medzinárodného komunistického hnutia a urobili ďalší hazardérsky krok. V noci z 20. na 21. augusta 1968 presadili napriek zásadnému odporu a nesúhlasu marxisticko-leninskej časti vo vedení strany netriedne, protiinternacionalistické vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ, ktorého uverejnenie malo katastrofálne následky.
Po tomto vierolomnom akte A. Dubček rozpustil zasadanie Predsedníctva ÚV KSČ. S jeho vedomím a za chrbtom ÚV KSČ zvolalo predsedníctvo a časť Mestského výboru KSČ v Prahe, ktoré bolo známou baštou pravice, nelegálny mimoriadny zjazd KSČ, na ktorom sa chceli pravicoví oportunisti úplne zmocniť vedenia strany a predovšetkým vyhlásiť všestranný boj proti Sovietskemu zväzu a zmobilizovať proti nemu nielen všetky domáce, ale i zahraničné protisovietske a antikomunistické sily.
Po 21. auguste 1968 urobili protisocialistické sily z vyhlásenia Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré bolo vo svojej podstate bezpríkladným protistraníckym činom, svoj štít. Pravica vydierala tisíce členov a funkcionárov strany a nútila ich riadiť sa týmto vyhlásením. Odvolávala sa na to, že komunisti musia disciplinovane plniť uznesenia Predsedníctva ÚV KSČ. S jeho pomocou naplno otvorila stavidlá protisovietskej hystérie a dala do pohybu lavínu šovinizmu, ktorý sa prejavoval navonok pseudovlasteneckými výzvami a heslami. Nastala neuveriteľná dezorientácia, lebo kontrarevolúcia premyslene vyvolala pomocou hromadných oznamovacích prostriedkov bezhlavú paniku. Obrátila naopak všetky základné pojmy a hodnoty. Čo bolo legálne, vyhlasovalo sa za nelegálne, zatiaľ čo všetkému ilegálnemu počínaniu kontrarevolúcie sa dávalo zdanie legality.
Na základe vyhlásenia Predsedníctva ÚV KSČ si pravica vynútila prijať podobné vyhlásenia vo vláde, v Národnom zhromaždení a v ďalších štátnych a spoločenských organizáciách. Súhlas s ich nacionalistickým a protisovietskym obsahom si pravicovooportunistické a kontrarevolučné sily vymohli morálnym terorom, dokonca i hrozbami fyzického násilia.
Kontrarevolučná úloha oznamovacích prostriedkov vyústila po 21. auguste 1968 v smršť šovinistickej demagógie, ktorá mala zabrániť tomu, aby československí občania rozoznali správnu deliacu čiaru triedneho boja. Táto demagógia mala súčasne vzbudiť v našej krajine i v štáte dojem, že ide o "celonárodné vlastenecké hnutie". Takémuto ovzdušiu podľahli i mnohí čestní komunisti a statoční občania našej republiky, ktorí vinou celkovej dezinformácie i hlboko chybného vyhlásenia Predsedníctva ÚV KSČ neboli schopní rýchle rozoznať skutočnú pravdu. Niektorí z nich sa dopustili činov, ktoré odporovali ich skutočnému presvedčeniu. Postupne sa sami presvedčili a presviedčajú o správnosti internacionálnej pomoci spojencov, vtedajšie svoje postoje a činy úprimne ľutujú a statočnou prácou vyjadrujú svoju oddanosť veci socializmu.
Vo vtedajšej zložitej situácii prejavil štátnickú rozvahu a prezieravosť súdruh L. Svoboda. Už v noci z 20. na 21. augusta 1968 i v ďalších dňoch vydal prezident republiky a minister národnej obrany rozkazy, v ktorých uložili Československej ľudovej armáde zachovať pokoj, nevyvolať zrážky s vojskami spojencov. Tieto rozkazy sa v podstate splnili, čím sa predišlo nedozerným následkom.
Po 21. auguste 1968 vyvolávali kontrarevolučné živly v Československu chaos, rozvrat, ustavičné napätie a nepokoje. Rovnako pravicoví oportunisti vyvíjali horúčkovitú aktivitu, aby za každú cenu zabránili normalizácii v strane i vo vzťahoch k bratským stranám. Ľudia ako V. Šilhan, J. Litera, J. Šabata, L. Lis, Z. Hejzlar, J. Pelikán, B. Rattinger, M. Vaculík, P. Machonin, K. Kaplan, M. Hájek, R. Horák, D. Havlíček, J. Ruml a ďalší, ktorí predtým spolu s exponentmi pravice vo vedení strany a štátu vyvíjali nebezpečnú činnosť, pomáhali utvoriť kontrarevolučnú situáciu, rozkladali stranu, štátne orgány a spoločenské organizácie, teraz sa všemožne usilujú o to, aby sa neustále udržiavalo krajné napätie. Veľká väčšina z nich patrí medzi hlavných organizátorov nelegálneho vysočianskeho zhromaždenia, ktoré sa uskutočnilo 22. augusta 1968. Väčšina delegátov tohto zhromaždenia, medzi ktorými chýbali účastníci zo Slovenska, tvorila kulisu pre vopred pripravené vyhlásenie platformy, ktorá sa úplne rozchádzala s poslaním, programom i celou revolučnou a internacionalistickou históriou našej strany.

Nelegálne vysočianske zhromaždenie si kládlo za ciel:

• prijať ucelenú antisovietsku platformu, ktorá obsahovala rôzne ultimatívne požiadavky voči KSSZ a Sovietskemu zväzu. Pritom sa pravičiari stavali do pózy akýchsi víťazov, i keď v skutočnosti boli už iba bankrotármi;

• otvorene proklamovať roztržku s KSSZ a ďalšími bratskými stranami. Organizátori nelegálneho zhromaždenia si dokonca naduto osobovali právo vyobcovať tieto strany z medzinárodného komunistického hnutia;

• poprieť všetky revolučné tradície strany a jej marxisticko-leninské programové princípy a premeniť ju na akési nacionalistické, šovinistické a protisovietske zoskupenie pod názvom KSČ.

Pokus pravice dovŕšiť prevrat v KSČ sa prejavil i pri inscenovanej voľbe tzv. vysočianskeho ústredného výboru, v ktorom mali prevahu ľudia, čo stáli na protistraníckych pozíciách. Pravica sa zmocnila aj ústredného tlačového orgánu strany Rudého práva, ktorého jednotlivé čísla sa najmä od 21. augusta až do 3. septembra - celým svojím provokačným nacionalistickým a protisovietskym obsahom spreneverili internacionalistickým tradíciám Rudého práva a nemali nič spoločné ani so stranou, ani s marxizmom-leninizmom.
Vysočianske pravicové centrum všemožne dezinformovalo a klamalo komunistické strany najmä na Západe v snahe získať podporu pre svoj revizionistický a antisovietsky kurz i v rámci medzinárodného komunistického hnutia. Súčasne aktívne napomáhalo, aby sa z tzv. československej otázky stal uzlový bod nenávistnej kampane, ktorú rozvírili imperialistické kruhy. O. Šik, ktorý vyčkával 21. augusta 1968 so skupinou ministrov - exponentov pravice - v Belehrade, protiprávne poveril J. Hájka, aby odcestoval do OSN. J. Hájek sa skutočne zúčastnil na prerokovaní tzv. československej otázky v Bezpečnostnej rade, kde si ju vynútili na program rokovania západné mocnosti. Predniesol na tomto fóre veľmi rafinovaný protisovietsky prejav napriek tomu, že sa mu tlmočili striktné pokyny prezidenta republiky, vlády i ÚV KSČ, aby do New Yorku neodchádzal a v Bezpečnostnej rade nevystúpil.
Dňa 23. augusta 1968 odišiel do Moskvy napriek odporu pravicových predstaviteľov prezident republiky súdruh L. Svoboda a československá delegácia zložená zo súdruhov G. Husáka, V. Biľaka, A. Indru, J. Pillera, M. Dzúra a B. Kučeru. V Moskve sa k nej pripojil A. Dubček, O. Černík, J. Smrkovský, J. Špaček a B. Šimon a 25. augusta ďalší členovia vedenia strany O. Švestka, E. Rigo, F. Barbírek, M. Jakeš, J. Lenárt a Z. Mlynář.
Výsledkom štvordňového rokovania československých a sovietskych vedúcich činiteľov bol spoločný protokol, ktorý podpísali všetci prítomní účastníci. Československí predstavitelia v tomto dokumente vyjadrili svoje odhodlanie dosiahnuť normalizáciu pomerov v našej krajine na základe marxizmu-leninizmu, obnoviť vedúcu úlohu strany a autoritu štátnej moci robotníckej triedy, vyradili kontrarevolučné organizácie z politického života a upevniť medzinárodné zväzky ČSSR so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými spojencami. Tento dokument bol východiskom pre konštruktívnu prácu. Na celkových pozitívnych výsledkoch moskovských rokovaní sa z československej strany aktívne zúčastnili súdruhovia L. Svoboda, G. Husák, V. Biľak a ďalší, ktorí zaujali jasné triedne internacionalistické pozície.
V tom čase dochádza aj na Slovensku k prudkému spádu udalostí, ktorý má, i keď s niektorými rozdielmi, podobné črty ako v českých krajinách. V dňoch 21., 22. a 23. augusta usilovala sa zdravá časť Predsedníctva ÚV KSS za účasti súdruha Husáka zachovať nevyhnutnú rozvahu a zodpovednosť. Po príchode splnomocnencov tzv. vysočianskeho ústredného výboru (F. Vodsloňa, L. Hrdinovej, Š. Sádovského) zvolali pravicovooportunistickí predstavitelia KSS V. Pavlenda, J. Zrak, A. Ťažký, S. Falťan, R. Harenčár prostredníctvom pravicovej časti Mestského výboru KSS v Bratislave na 26. augusta 1968 mimoriadny zjazd Komunistickej strany Slovenska. Tento zjazd sa zo začiatku konal vo vyhrotenej nacionalistickej a antisovietskej atmosfére. Prihlásil sa k výsledkom nelegálneho vysočianskeho zhromaždenia a podľa jeho príkladu prijal provokačnú výzvu, adresovanú komunistickým a robotníckym stranám piatich socialistických krajín.
Po prerušení rokovania sa mimoriadny zjazd KSS znovu zišiel 28. augusta. Zúčastnil sa na ňom po svojom návrate z Moskvy súdruh G. Husák, ktorého prejav spôsobil v jeho priebehu základnú zmenu. Mimoriadny zjazd KSS prijal uznesenie, ktorým odmietol legálnosť tzv. vysočianskeho zhromaždenia, obsahovo anuloval závery prvej časti zjazdu KSS, jednomyseľne schválil moskovský protokol a zvolil G. Husáka za prvého tajomníka ÚV KSS. Vplyv a nátlak pravicovooportunistických síl bol však ešte dosť veľký,.čo sa prejavilo predovšetkým pri voľbách do nového Ústredného výboru KSS, do ktorého nezvolili mnoho marxisticko-leninských kádrov, ktoré pravica vystavovala ustavičným útokom. Po návrate Predsedníctva ÚV KSČ z Moskvy konalo sa v Prahe rozporuplné rokovanie pri príprave zasadania ÚV KSČ, ktoré malo prerokovať moskovský protokol a vyvodiť z neho patričné závery. A. Dubček, O. Černík, J. Smrkovský a ďalší pravicoví predstavitelia pristupovali k plneniu moskovského protokolu nezodpovedne a vierolomne. V podstate podporovali výsledky nelegálneho vysočianskeho zhromaždenia, hoci počas rokovania v Moskve vyhlasovali, že neuznávajú jeho právoplatnosť. Súčasne skoordinovali svoj postup s organizátormi tohto zhromaždenia a mnohých z nich kooptovali do ÚV KSČ, čím významne posilnili vplyv pravice. V prospech pravice sa zmenilo aj zloženie Predsedníctva ÚV KSČ, z ktorého síce odvolali F. Kriegla, ale v dôsledku zákulisných machinácii zbavili funkcií i súdruhov O. Švestku, D. Koldera, E. Rigu, A. Kapeka. Veľkú chybu urobil ÚV KSČ, že na tomto svojom zasadaní schválil kooptovanie mnohých pravicovooportunistických exponentov do svojich radov, ako i početné rozšírenie Predsedníctva ÚV KSČ, do ktorého sa takisto dostali viacerí pravičiari.
A. Dubček vo svojom prejave na augustovom zasadaní ÚV KSČ všemožne ospravedlňoval svoj oportunistický kurz, zahmlieval obsah moskovského protokolu a obchádzal záväzky, ktoré z neho vyplývali pre naše stranícke a štátne orgány. Zastával zmierlivý postoj k nelegálnemu vysočianskemu zhromaždeniu.
ÚV KSČ na svojom zasadaní 25.-26. septembra 1969 vyhlásil toto zhromaždenie za neplatné, charakterizoval ho ako výsledok neprípustnej frakčnej činnosti niektorých členov ÚV KSČ, pravicovej väčšiny Mestského výboru KSČ v Prahe a ďalších pravicovooportunistických síl. Svojim uznesením potvrdil neplatnosť tohto frakčného zhromaždenia a zrušil netriedne, protiinternacionalistické a protistranícke vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ z 21. augusta 1968.
Skutočnosť, že ÚV KSČ na svojom zasadaní 31. augusta 1968 prijal moskovský protokol, mala ďalekosiahly význam. Pozitívnym činom augustového zasadania UV KSČ bolo aj to, že kooptovala súdruha G. Husáka a súdruha L. Svobodu do ústredného výboru a zvolilo ich do Predsedníctva ÚV KSČ. Zásadové vystúpenie obidvoch súdruhov pred zasadaním prispelo rozhodujúcou mierou k tomu, že ÚV KSČ schválil moskovský protokol a postavil sa za program normalizácie života v krajine.
Na dosiahnutie normalizácie bolo predovšetkým treba sformovať všetky zdravé sily v strane i mimo nej na rozhodný úder proti reakcii, odhaliť pravicových oportunistov a ich skutočné zámery, poraziť pravicu v otvorenom politickom boji, vyrvať jej z rúk rozhodujúce mocenské pozície a nástroje, najmä oznamovacie prostriedky, a vymaniť široké vrstvy pracujúcich spod jej vplyvu. Pritom podmienky, v akých sa tento zápas odohrával, boli mimoriadne ťažké a zložité.
Mnoho ľudí prepadlo ideovému zmätku a nedokázalo sa vymaniť z emócií podnietených a naďalej rozdúchavaných predovšetkým oznamovacími prostriedkami. Heslo "národná jednota" sa stalo zaklínadlom, ktoré slúžilo pri morálnom a politickom terorizovaní čestných komunistov a internacionalisticky zmýšľajúcich pracujúcich. Nátlakom a nacionalistickými trenicami, ktorých intenzita sa stávala neznesiteľnou, napáchala pravica nepredstaviteľné škody. Je zodpovedná za nešťastie mnohých rodín, ktorých členovia sa dali strhnúť do víru nacionalistickej a protisovietskej nevraživosti a niektorí dokonca opustili svoju vlasť.
V prvých týždňoch po 21. auguste boli pravicové a protisocialistické sily ešte veľmi bezočivé a trúfalé. Spoliehali sa na to, že v A. Dubčekovi, O. Černíkovi a ďalších pravičiaroch vo vedení strany a štátu a v iných článkoch politického systému, ktorí robili politiku dvojakej tváre, majú záštitu a že môžu pomocou prostriedkov ovplyvňovania verejnej mienky v podstate pôsobiť v predaugustovom duchu bez toho, aby sa stretli s patričným organizovaným odporom.
Avšak kontrarevolučné živly sa nemohli dlho radovať z niektorých úspechov, ktoré spočiatku po auguste 1968 dosahovali. Veľkú čiaru cez rozpočet im urobilo schválenie zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR, ktorú prijalo Národné zhromaždenie 18. októbra 1968. Prijatie tejto zmluvy bolo významným politickým i psychologickým faktorom, ktorý dával všetkým opravdivým komunistom a čestným stúpencom socializmu istotu a vzpruhu do ďalšieho zápasu za očistu a upevnenie všetkých socialistických hodnôt.
Rovnako to bolo i s ďalšou účinnou pomocou Sovietskeho zväzu, ktorá mala všestranný charakter a životný význam pre našu krajinu. Mimoriadne dodávky obilia, ropy, cenných farebných kovov a iných surovín zabezpečovali chod nášho národného hospodárstva a krížili všemožné špekulácie pravicových a protisocialistických síl, spájané s politickými a inými dôsledkami hospodárskeho rozvratu a chaosu, ktorý zámerne vyvolávali. Neoceniteľná bola ideologická pomoc KSSZ zdravému jadru našej strany, ktoré sa mohlo na základe pravdivých informácií a leninských stanovísk sovietskych komunistov správne orientovať v zložitej situácii a zakaľovať svoje zásadné a internacionálne postoje.
Znovu sa formujúca marxisticko-leninská ľavica a jej predstavitelia v Predsedníctve, Sekretariáte ÚV KSČ a v ÚV KSČ i v straníckom aparáte si kládli za cieľ očistiť stranu i celý náš spoločensky život od nánosu revizionizmu, oportunizmu a nacionalizmu, zbaviť antisocialistické a kontrarevolučné sily ich vplyvu, úplne obnoviť a ďalej rozvinúť silu nášho socialistického zriadenia. Proti maloburžoáznemu heslu "jednota národa" postavili tieto zdravé sily, ktoré boli jednostajným terčom útokov pravice a kontrarevolučných síl, jedine správnu triednu koncepciu revolučného zväzku pracujúcich na čele s robotníckou triedou. Pritom museli trpezlivým pôsobením prekonávať nedôveru a nepochopenie a postupne získavať na svoju stranu tých čestných súdruhov a občanov, ktorí v augustových dňoch prechodne zakolísali a teraz hľadali pravdu.
Uskutočňovať túto koncepciu bolo veľmi ťažké, lebo pravicovooportunistické sily si aj po 21. auguste zachovávali takmer všetky svoje pozície, dokonca ich v niektorom smere ešte posilnili. Preto muselo zdravé jadro strany používať i mimoriadne formy politického boja, tým skôr, že tlač, rozhlas a televízia boli ešte v rukách pravice. V poaugustovom období zohral závažnú úlohu časopis Správy, ktorý bol nielen významným činiteľom ideologického pôsobenia, ale stal sa i dôležitým prostriedkom organizačného zjednocovania všetkých zdravých síl. V čase, keď oficiálna stranícka tlač neplnila svoje poslanie a bola poplatná Dubčekovej politickej línii dvojakej tváre, časopis Správy dvíhal revolučné a triedne sebavedomie opravdivých komunistov, ktorým pomáhal utvárať očistný marxisticko-leninský prúd v strane.
Internacionalistická ľavica začala čoraz viac prechádzať od osobnej agitácie do otvorených politických vystúpení a akcií. V tejto súvislosti treba vysoko vyzdvihnúť statočnosť a nesmiernu iniciatívu predovšetkým mnohých predvojnových členov strany, ktorí nešetrili energiou v boji za to, aby sa Komunistickej strane Československa vrátila jej revolučná česť.
K významnému meraniu síl medzi pravicou a ľavicou došlo v súvislosti s 51. výročím Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Po mnohých mesiacoch, počas ktorých pravicové a protisocialistické živly všemožne dusili akýkoľvek verejný prejav priateľstva voči Sovietskemu zväzu, znovu sa uskutočnili verejné manifestácie na počesť Veľkého októbra. Avšak na druhej strane sa rovnako potvrdilo, že kontrarevolúcia ešte zďaleka nekapitulovala. Dokázala to rozličnými vandalskými činmi, ničením pomníkov, pálením sovietskych zástav a podobne.
Prvým výrazným úspechom marxisticko-leninskej ľavice, o ktorý mohla opierať svoju ďalšiu iniciatívu a aktivitu, bolo zasadanie ÚV KSČ v novembri 1968. Jeho výsledky značne zúžili pole pôsobenia pravicových živlov.
Skutočnosť, že sa podarilo presadiť rezolúciu, v ktorej sa odhalila úloha antisocialistických síl pred augustom a pravicový oportunizmus sa otvorene charakterizoval ako hlavné nebezpečenstvo v strane, mala veľký význam pre ďalší vývoj v KSČ i v celej spoločnosti. Prerokovanie rezolúcie v orgánoch a organizáciách KSČ urýchlilo politickú diferenciáciu a umožnilo ľavici obraňovať a rozvíjať na straníckom fóre marxisticko-leninský kurz strany.
Pozitívnym prínosom boli i ďalšie rozhodnutia novembrového zasadania r. 1968. Utvorenie Výkonného výboru Predsedníctva ÚV KSČ obmedzovalo vplyv pravice vo vedení strany a sťažovalo i jej ďalšie manévrovanie. Ustanovením byra ÚV KSČ pre riadenie straníckej práce v českých krajinách sa zmarili zámery pravicových oportunistov zvolať tzv. zjazd českých komunistov a rozštiepiť KSČ podľa národnostného hľadiska. Jeho predseda súdruh L. Štrougal v byre ÚV KSČ a mnohí súdruhovia v KV, OV a v základných organizáciách vynaložili v tom čase veľké úsilie, aby pravicu postupne vytlačili z riadenia nižších straníckych orgánov a aby sa obnovila práca strany v českých krajinách na komunistických zásadách. Pozitívnu úlohu v boji proti pravicovooportunistickým silám zohrali vo svojom celku kontrolné a revízne komisie strany. Prelomom do monopolu pravice na oznamovacie prostriedky bolo založenie časopisu Tribúna ako orgánu byra ÚV KSČ, ktorý v týchto ťažkých časoch nadviazal na revolučné a internacionalistické tradície československej komunistickej tlače.
Pri paralyzovaní vplyvu a činnosti pravicových predstaviteľov vo vedení strany sa veľmi aktívne angažoval súdruh G. Husák, ktorého novembrové zasadanie ÚV KSČ v roku 1968 potvrdilo vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS a zvolilo za člena Výkonného výboru Predsedníctva ÚV KSČ. Do vedomia zdravého jadra strany i všetkých statočných občanov nášho socialistického štátu sa zapísal G. Husák svojim pevným a smelým postupom proti kontrarevolúcii a dôsledným internacionalistickým postojom pri riešení všetkých otázok, ktoré súviseli s obnovou súdružskej spolupráce a ideovej jednoty s KSSZ a ďalšími bratskými stranami. V tejto súvislosti sa uplatnila pozitívna úloha súdruha Husáka najmä na rokovaniach delegácie ÚV KSČ s vedúcimi predstaviteľmi KSSZ v Moskve (október 1968) a v Kyjeve (december 1968), kde spolu s prezidentom republiky súdruhom L. Svobodom významne prispeli k obnoveniu a posilneniu vzájomnej dôvery.
Po novembrovom zasadaní si už pravica začala uvedomovať, že bude čoraz viac strácať pôdu pod nohami a že sa postupne odhalia jej sprisahanecké intrigy, čo bude viesť k likvidácii jej pozícií i vplyvu v našom verejnom živote. Preto nasadila všetky svoje páky, aby čo najviac oddialila svoj pád a odsúdenie československym ľudom. Jej platformou sa stala politika dvojakej tváre. Navonok falošne uznávala, že treba posilňovať a rozvíjat naše socialistické zriadenie i spojenecké zväzky ČSSR s našimi spojencami, ale v skutočnosti zotrvávala na svojich predošlých pozíciách. Všemožne bránila a upevňovala svoju garnitúru v oznamovacích prostriedkoch, usilovne pretláčala svoje kádre do novoutvorených vlád ČSR i SSR, do Českej národnej rady a Snemovne národov i do iných orgánov a inštitúcií. Využívala každú príležitosť na organizovanie nátlakových kampaní a na vyvolávanie permanentnej krízy tak vnútri krajiny, ako i vo vzťahoch k spojencom. Jej hlavnou snahou bolo stále udržiavať situáciu na bode varu a celú verejnosť v sústavnom napätí a nervozite.
Tak ako pred augustom 1968 i teraz dokázali pravicoví oportunisti pri prebojúvaní svojich cieľov dať nehanebne do stávky všetko, čo prospievalo republike i jej ľudu a čo malo byť pevným kameňom pri stabilizácii socialistického štátu. Týkalo sa to i spravodlivej úpravy národnostných vzťahov v rámci federatívneho usporiadania ČSSR, ktoré utvorilo základňu pre skutočne rovnoprávne spolužitie Čechov a Slovákov. Svedčí o tom o. i. aj hlučná kampaň okolo voľby predsedu novokonštituovaného Federálneho zhromaždenia.
Keď sa pravicovým hazardérom nepodarilo presadiť J. Smrkovského do funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia, sústredili svoju pozornosť na odbory v úsilí premeniť ich na protistranícku a opozičnú silu. Dovŕšili rozčlenenie odborového hnutia a do vedúcich funkcií pretlačili rozličných avanturistov, ktorí nemali nič spoločné so záujmami robotníckej triedy. Na prelome rokov 1968-1969 využili revizionistické kruhy tribúny mnohých odborových zjazdov a zhromaždení na vyvolanie silného tlaku pomocou ktorého si chceli vymôcť prijatie zákona o podniku a podnikových radách pracujúcich. Prostredníctvom tohto zákona sa malo likvidovať centrálne hospodárske riadenie a pod rúškom "priamej výrobnej demokracie" sa mal nastoliť podnikový partikularizmus, nedbajúci na celospoločenské záujmy, a mala sa vytlačiť KSČ zo závodov.
Avšak rozkladná činnosť pravicových a protisocialistických síl pokračovala po auguste 1968 na celom ekonomickom fronte. Viedla k ustavičnému prehlbovaniu predošlých hospodárskych ťažkostí. Stále a nekontrolovateľne sa napríklad zvyšovali veľkoobchodné a maloobchodné ceny. Situáciu navyše komplikovali zámerne vyvolávané nákupné horúčky. Dôsledky pokračujúcej inflačnej vlny ťažko doľahli predovšetkým na tie vrstvy obyvateľstva, ktorých príjem sa nezvýšil.
Po novembrovom zasadaní ÚV KSČ v roku 1968 zapájala pravica do nového kola nátlakových kampaní, ktoré zamerala predovšetkým proti normalizačnému procesu, najmä mládež a študentstvo. Organizovala študentské štrajky, demonštrácie rozličné memorandá a iné akcie, v ktorých sa odzrkadlili ultimatívne požiadavky pravicovooportunistického a protisovietskeho frontu. Z psychózy, vybičovanej medzi vysokoškolákmi, vzišla i osobná tragédia študenta Jana Palacha, za ktorého smrť sú predstavitelia pravice politicky i morálne úplne zodpovední. Táto udalosť bola podnetom k vyvolaniu nového protistraníckeho a protisovietskeho kŕča, ktorý mal pred svetom symbolizovať odpor proti nastoleniu pokoja a poriadku v našej krajine. Známe udalosti v súvislosti s majstrovstvami sveta v ľadovom hokeji koncom marca 1969 dokázali, že kontrarevolúcia je odhodlaná na všetko, aby zabránila skonsolidovať situáciu v našej krajine, a že treba už konečne zamedziť tomu, aby sa naša spoločnosť zmietala v stave nepretržitých kríz prerastajúcich do katastrofálnych situácii.
Ak sa mal dosiahnuť zásadný obrat v celom vývoji, bolo potrebné riešiť predovšetkým situáciu vo vedení Komunistickej strany Československa, kde sa malo začať s radikálnou zmenou a nápravou. Odchod A. Dubčeka bol bezpodmienečne potrebný, ak sa strana a celá spoločnosť nemali i naďalej točiť v bludnom kruhu ustavičných krízových stavov.
Cieľavedome rozvíjané úsilie marxisticko-leninských síl v strane utvorilo predpoklady, aby sa na zasadaní ÚV KSČ v apríli 1969, ktorého výsledky prijala prevažná väčšina československých komunistov so zadosťučinením a súhlasom, urobili základné zmeny vo vedení a politike strany. Odvolaním A. Dubčeka z najvyššej stranícke funkcie a zvolením G. Husáka za prvého tajomníka ÚV KSČ otvára sa nová etapa, v ktorej proces zmien v pomere síl v strane nadobudol kvalitatívne nový stupeň. Hoci si pravica v novozvolenom predsedníctve udržala ešte závažné pozície v osobách A. Dubčeka, O. Černíka, stratila už určujúci vplyv vo vedení strany. Rozhodujúca iniciatíva a aktivita v Komunistickej strane Československa prešla nenávratne do rúk marxisticko-leninskej ľavice.
Alexander Dubček ani v ďalšom vývoji nepomohol strane pri prekonávaní ťažkej situácie, ani sebakriticky neprehodnotil svoje previnenia proti záujmom strany a jej internacionálnym záväzkom. Za svoje protistranícke postoje a frakčnú činnosť, ktoré sa nezlučovali so stanovami strany, ho v júni 1970 vylúčili z radov Komunistickej strany Československa.
Kádrové zmeny v Predsedníctve a Sekretariáte ÚV KSČ po aprílovom zasadaní ÚV KSČ v roku 1969 utvorili rozhodujúce predpoklady na prekonanie zdĺhavej krízy v strane a spoločnosti a na ofenzívny nástup proti pravicovooportunistickým a antisocialistickým tlakom. Patričnými zásahmi a opatreniami sa upevnili mocenské orgány socialistického štátu, ktoré začali energicky vystupovať proti kontrarevolučným živlom a narušiteľom socialistickej zákonnosti. Prostriedky masovej informácie a propagandy, z ktorých postupne vytláčali hlavných exponentov pravice, začali byť riadené a ovplyvňované straníckymi a štátnymi orgánmi.

Májové zasadanie ÚV KSČ v roku 1969 prerokovalo a schválilo realizačnú smernicu, ktorá obsahovala programové úlohy na najbližšie obdobie. Cieľom bolo:

• ideovo a organizačne poraziť pravicu, obnoviť jednotu strany na základoch marxizmu-leninizmu a úplne zlikvidovať pozície antisocialistických síl v spoločnosti;

• obnoviť a upevniť internacionálne zväzky so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými krajinami a znovu získať autoritu KSČ v medzinárodnom komunistickom hnutí;

• rozvinúť úlohu socialistického štátu a upevniť jeho orgány;

• v politickom systéme Národného frontu zabezpečiť vedúcu úlohu strany a vrátiť mu socialistický charakter;

• zastaviť infláciu a dosiahnuť postupnú konsolidáciu v národnom hospodárstve.

Na zabezpečenie týchto cieľov bolo nevyhnutné určiť správnu taktiku, ktorá by umožňovala vystríhať sa tak opatrníctva, ako aj radikalistických nálad. Iba to mohlo byť predpokladom upevnenia marxisticko-leninskej ľavice a rastu jej vplyvu. To zároveň utvorilo optimálne podmienky, aby sa najširšie masy postupne presviedčali o dvojakej tvári Dubčekovej politiky a úprimnej snahe nového vedenia riešiť životné záujmy ľudu a vyviesť stranu i spoločnosť z krízových otrasov.
Pri plnení úloh realizačnej smernice získavali a rozširovali marxisticko-leninské sily svoje pozície v straníckych orgánoch, pokým mnohí predstavitelia pravice sa museli v dôsledku svojej prehry vzdať svojich funkcií, alebo ich funkcii zbavili. Zásluhou súdruhov, ktorí nastúpili na vedúce miesta v oznamovacích prostriedkoch, menil sa ich tón i zameranie oznamovacích prostriedkov. Verejnosť sa postupne dozvedela, aké bolo skutočné pozadie takzvaného obrodného a demokratizačného procesu, a presviedčala sa o škodlivosti nečistej politiky pravicových vodcov.
Pri príležitosti prvého výročia augustových udalostí ešte raz vyvolali pravicové a kontrarevolučné živly v Prahe i v iných mestách pouličné nepokoje a nepriateľské akcie proti strane, jej politickému kurzu a našim socialistickým spojencom. Ale toto meranie síl vyšlo reakcii a pravičiarom katastrofálne, lebo utrpeli zdrvujúcu porážku. Nevyšiel im pokus vyvolať otvorený masový odpor, lebo väčšina ľudí, ktorých sa im predtým podarilo oklamať, už prehliadla ich dobrodružnú hru, takže hlavnou silou, na ktorú sa mohli spoľahnúť, bolo kriminálne podsvetie. Skutočnosť, že augustové nepokoje roku 1969 prekazil rozhodný postup straníckych a vládnych orgánov a zlikvidovali sa vlastnými mocenskými prostriedkami, bola nielen výrazom postupujúcej konsolidácie nášho spoločenského života, ale súčasne pozdvihla pocit istoty komunistov i všetkých statočných stúpencov socializmu. Rozhodný zásah ľudových milícií, bezpečnosti a príslušníkov našej armády dokázal, že ak je vedenie strany pevné a rozhodné, môže sa oprieť o silu týchto ozbrojených zložiek.
Ústredný výbor Komunistickej strany Československa na svojich zasadnutiach v septembri 1969, v januári a júni 1970 očistil svoje rady od pravicových činiteľov a prijal viacero opatrení, ktoré utvorili potrebnú základňu ďalšieho rozvinutia politického a ideového zápasu za prekonanie revizionistického a oportunistického balastu a na zabezpečenie ďalšieho zdravého vývoja našej socialistickej spoločnosti.
V pomerne krátkom čase sa znovu upevnilo plánovité riadenie národného hospodárstva, stabilizoval sa trh, odvrátila sa perspektíva hospodárskeho úpadku a utvorili sa základné predpoklady na vzostupný rozvoj ekonomiky. Na výzvu Ústredného výboru KSČ rozvinula sa široká aktívna účasť a iniciatíva pracujúcich na zvyšovaní výroby a spoločenskej produktivity práce. K stabilizácii československého národného hospodárstva významne prispel svojou ďalšou pomocou Sovietsky zväz.
Ďalekosiahly význam malo uznesenie zasadania ÚV KSČ v januári 1970 o výmene straníckych legitimácií. Veľký zápas na záchranu socializmu v ČSSR napriek všetkým úsiliam zlikvidovať komunistickú stranu ako marxisticko-leninskú a internacionálnu silu podrobil skúške každého československého komunistu. Výsledok tejto skúšky sa stal hlavnou súčasťou individuálneho hodnotenia celkových postojov každého člena strany na straníckych pohovoroch. Komunistická strana Československa sa rozišla s vyše pätinou svojich predošlých členov, ktorí v kritickom období neobstáli, lebo ich postoje nezodpovedali nárokom kladeným na komunistov. Previerka organizačne upevnila a ideovo posilnila celú stranu a utvorila podmienky pre plnenie jej dejinného poslania ako avantgardy socialistickej spoločnosti.
Spolu s pokračujúcou konsolidáciou vnútorného života strany a štátu sa posilnilo aj medzinárodné politické postavenie ČSSR a obnovila sa internacionálna autorita Komunistickej strany Československa v komunistickom hnutí. Vystúpenie delegácie našej strany na medzinárodnej porade komunistických a robotníckych strán v Moskve v júni 1969 nenechalo nikoho na pochybách, že KSČ bude v súlade so svojimi tradíciami účinne prispievať k upevneniu marxisticko-leninskej jednoty a akcieschopnosti svetového komunizmu.
V rokoch 1969-1970 sa úplne obnovili a rozvinuli súdružské vzťahy medzi ČSSR, ZSSR a ostatnými socialistickými krajinami a ich bratskými stranami. Sú dnes pevnejšie a hlbšie, ako boli kedykoľvek v minulosti.
Základom internacionalistických zväzkov našej strany a československého štátu je naša bratská spolupráca s Komunistickou stranou Sovietskeho zväzu a ZSSR. Vyjadrením tejto leninskej jednoty záujmov a cieľov oboch našich strán i krajín sa stala aj nová spojenecká zmluva so Sovietskym zväzom zo 6. mája 1970, ktorá potvrdzuje odhodlanie našich národov ísť vždy spoločnou cestou so sovietskymi súdruhmi a nikdy ináč.
V uplynulom období bojovali tisíce členov a funkcionárov strany statočne a obetavo, nešetrili sily, aby očistili štít svojej strany a jej marxisticko-leninskú podstatu. Za to im patrí plným právom uznanie. Avšak nebezpečenstvo zo strany pravicového oportunizmu, ktorý je síce organizačne rozbitý, ešte zďaleka nepominulo a bude treba ešte mnoho času a síl, pokiaľ sa jeho vplyv úplne prekoná.
Ústredný výbor Komunistickej strany Československa uzatvára obdobie vývoja našej strany i celej socialistickej spoločnosti. Je to obdobie naplnené obetavým úsilím strany a všetkých pracujúcich vybudovať všestranne bohatý a šťastný život občanov našej vlasti. Je to súčasné obdobie, keď naša strana a spoločnosť, každý komunista, každý občan, starý či mladý, prešiel dejinnou previerkou pevnosti a sily svojho socialistického presvedčenia. V ostrom politickom zápase proti revizionistickým, oportunistickým a kontrarevolučným silám sme sa učili rozoznávať priateľa od nepriateľa, oddeľovať kúkoľ od zrna a rozdrvili sme pokus o kontrarevolučný zvrat, zo smrteľného objatia ktorého sme len o vlások unikli zásluhou internacionálnej pomoci bratských socialistických krajín.
Poučenie z veľkých skúšok, zápasov i tvrdých bojov zaväzuje Komunistickú stranu Československa, každého komunistu, každého čestného socialisticky zmýšľajúceho občana našej krajiny brániť a rozvíjať socializmus a nedopustiť už nikdy a nikým jeho ohrozenie, aj keby sa schovával za tie najkrajšie slová a heslá. To je naša revolučná, národná, triedna a internacionálna povinnosť.
Zárukou toho môže byť len komunistická strana, ktorá stojí pevne na princípoch marxizmu-leninizmu, strana, ktorá sa zocelila v triednom boji s nepriateľom, očistila od všetkých vplyvov oportunizmu a revizionizmu, strana, ktorá svojou jasnou a reálnou politikou vyjadruje najušľachtilejšie túžby a ciele pracujúceho človeka. Hlboko si uvedomujeme leninskú zásadu, že sila našej strany je v jej spojení s ľudom. Vstúpili sme do radov Komunistickej strany Československa dobrovoľne a vzali sme na seba zodpovednosť pred vlastným ľudom i pred všetkými pokrokovými silami na celom svete. Túto náročnú úlohu komunistov chceme čestne splniť. V tom vidíme svoju svätú povinnosť - bojovať a pracovať s ľudom pre ľud, pre jeho blaho a mierový život. To je odkaz revolučných a internacionálnych tradícii Komunistickej strany Československa, odkaz najlepších synov strany, Klementa Gottwalda, ktoré tvoria nedotknuteľný základ existencie a sily našej strany v celej jej päťdesiatročnej histórii. Na tieto princípy nadviazal kurz, ktorý Ústredný výbor KSČ nastúpil po apríli 1969 a ktorý dôsledne uplatňuje vo svojej politike.
Sme pevnou súčasťou svetového socialistického spoločenstva. Naše úspechy v minulosti i naša cesta vpred sú úzko spojené s prvou krajinou socialistickej revolúcie - Sovietskym zväzom. Bez jeho pomoci by sme nemohli riešiť a zvládnuť také zložité a veľké úlohy, aké si socialistický vývoj v našej krajine vyžadoval a vyžaduje. Poučení trpkou minulosťou budeme chrániť ako oko v hlave odkaz pokrokových síl našich národov i spojenectvo so Sovietskym zväzom, záruku našej národnej, sociálnej a štátnej istoty.
Ústredný výbor Komunistickej strany Československa je hlboko presvedčený, že všetci komunisti budú i naďalej neochvejnými bojovníkmi za realizáciu súčasnej politiky strany, že pre jej uskutočňovanie získajú každého statočného občana - robotníka, roľníka i príslušníka inteligencie.
Prejdú roky, čas mnoho zahojí a prikryje inými udalosťami. Zostanú však výsledky hrdinskej a obetavej práce ľudu, zostane veľké dielo výstavby socializmu, ktoré sa utvorilo pod vedením Komunistickej strany Československa, zostane strana, ktorá ďalej povedie národy do ešte lepšej budúcnosti. Každý statočný občan našej republiky sa musí usilovať, aby naše deti, vnuci, celá budúca generácia boli hrdí na prácu svojich otcov a matiek, aby ich odkaz rozvinuli a znásobili. To nie je a nebude ľahká cesta. Je to cesta priekopnícka, cesta, ktorá si vyžaduje hrdinstvo, obetavosť a odriekanie. Je to však cesta cti, slávy a budúcnosti, ktorá vedie k naplneniu túžob každého občana žiť spokojný a šťastný život.
Na čele s Komunistickou stranu Československa vpred za ďalšiu výstavbu socializmu v našej vlasti!

Rezolúcia o aktuálnych otázkach jednoty strany

Päťdesiatročná história Komunistickej strany Československa a skúsenosti medzinárodného komunistického hnutia, poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ potvrdzujú, že strana môže plniť svoju historickú úlohu viesť revolučný proletariát, zvrhnúť za podpory pracujúcich vykorisťovateľské triedy, byť vedúcou politickou silou pri výstavbe socializmu, predvídať vývoj spoločnosti, vypracúvať správnu politickú líniu a dôsledne ju uskutočňovať len za predpokladu marxisticko-leninskej politickej, ideovej a organizačnej jednoty. V tejto jednote je zdroj jej sily, výraz zodpovednosti pred robotníckou triedou a ostatnými pracujúcimi i predpoklad pevného spojenia s ľudom.
V ťažkých skúškach, ktorými sme nedávno prešli, znovu sa ukázalo, ako draho musela naša socialistická spoločnosť platiť za rozklad jednoty strany.
V rokoch 1968-1969 viedli marxisticko-leninské sily boj proti rozbíjačom jednoty strany, obraňovali zásadovú marxisticko-leninskú jednotu. V tomto boji bola pravica politicky porazená. Pri výmene legitimácii sa s ňou strana organizačne rozišla. V zrážke s pravicou sa strana názorove zjednocovala, organizačne sa spevňovala, zdokonaľovala svoj taktický postup.
Jednotu utváranú v ťažkom a zložitom boji musí strana pri plnom a dôslednom uplatňovaní stanov prehlbovať a rozvíjať, strážiť ako oko v hlave zomknutosť straníckych radov a nepripustiť oslabovanie jej revolučného, marxisticko-leninského internacionálneho charakteru.
Pravica, ktorá sa nezmierila so svojou porážkou, predstavuje i naďalej hlavné politické nebezpečenstvo. Jej ciele sa nezmenili. Slúži antikomunistickým strategickým zámerom imperializmu, usilujúcemu sa o vnútorný rozvrat strany i socializmu. Zmenila však svoju taktiku:

• zastiera svoju vinu neúprimnosťou, snaží sa ďalej klamať a usiluje o zachovanie svojho vplyvu;

• po strate mocenských pozícií špekuluje s pozostatkami svojho antisocialistického pôsobenia na vedomie ľudí, orientuje sa na využívanie našich ťažkostí a zveličuje ich, vytvára ovzdušie neistoty, vzájomného podozrievania, spochybňuje nastúpený kurz, znevažuje politické a hospodárske výsledky;

• spolieha sa na rôzne medzinárodné ťažkosti, od ktorých očakáva podnety pre svoju novú rozvratnú činnosť. Preto oživuje a šíri antisovietizmus, ktorý naďalej pokladá za svoju hlavnú zbraň.
  Účinný boj proti pravicovému oportunizmu a revizionizmu predpokladá koncepciu založenú na ofenzívnej politickej a ideologickej práci strany, ktorú treba cieľavedome sústreďovať:

• na prekonávanie pravicovooportunistických postojov, revizionistických teórii, ideológie malomeštiactva, na sústavné odhaľovanie koreňov pravicovej platformy;

• na opatrenia, ktoré budú účinne mariť snahy pravice získať mocenské a ideologické pozície a organizačne jej znemožnia ovplyvňovať verejnú mienku;

• na prekonanie nedostatkov pri výstavbe socializmu, v práci strany, štátnych, hospodárskych a spoločenských orgánov a organizácií;

• na sústavnú starostlivosť o čistotu straníckych radov, proti prenikaniu cudzích elementov do strany, za výrazné posilnenie robotníckeho charakteru strany. Starostlivosť o marxisticko-leninský rozvoj je záväznou normou pre každý stranícky orgán a organizáciu.

Boj proti pravici je potrebné viesť tak, aby posilňoval jednotu strany a utváral pevné základy pre trvalý rozvoj aktivity celej strany a pod jej vedením všetkých pracujúcich. To predpokladá, aby každý komunista dôsledne vychádzal z leninského obsahu jednoty strany:

• ako jednoty ideovej, založenej na triednom prístupe, dôslednom a tvorivom uplatňovaní zásad marxizmu-leninizmu;

• ako jednoty organizačnej, vyjadrenej iniciatívnym a disciplinovaným prístupom členov strany k plneniu straníckych úloh a stanov strany;

• ako jednoty politickej a akčnej, ktorá zaväzuje všetky stranícke organizácie a členov strany dôsledne plniť líniu strany, obsiahnutú v uznesení zjazdu, ústredného výboru a nižších straníckych orgánov;

• ako súčasť internacionálnej jednoty, aby strana bola pevným článkom medzinárodného komunistického hnutia a mohla plniť všetky svoje internacionálne povinnosti a aktívne prispievať k uskutočňovaniu záverov moskovských porád z roku 1969.

Svoju ideovú, organizačnú a taktickú jednotu utvára strana v každodennej cieľavedomej a organizovanej práci, v stálom zápase o revolučnú aktivitu strany i más.
Boj za upevnenie ideovej jednoty strany, prekonávanie pravicového oportunizmu vyžaduje od všetkých orgánov a organizácií a od všetkých členov strany uskutočňovať masovopolitickú prácu, osvojovať si marxizmus-leninizmus, prekonávať liberalistický prístup k prenikaniu cudzích názorov, nepripúšťať ideové kompromisy, rozhodne vystupovať proti všetkým prejavom buržoáznej ideológie, konať vždy v duchu komunistickej zásadovosti, pritom dbať o jednotu ideologickej a organizátorskej práce.
Prehlbovanie organizačnej jednoty vyžaduje:
- dôsledne uplatňovať princípy demokratického centralizmu to znamená bezpodmienečne rešpektovať uznesenia vyšších straníckych orgánov v nižších straníckych orgánoch a organizáciách a všetkými členmi strany. Nepripustiť svojvoľný výklad straníckych uznesení. Zamedziť, aby sa potrebná a nevyhnutná výmena názorov pri tvorbe a realizácii prenášala mimo strany. Prekonať prax "neobmedzenej" slobody kritiky a združovania mimo rámca organizačnej výstavby strany. Nepripustiť nadraďovanie individuálnych záujmov nad záujmy strany, oddeľovanie práv a povinnosti členov strany;
- starať sa o rozvoj vnútrostraníckej demokracie v rámci stanov strany. Utvárať podmienky pre rozvoj tvorivej činnosti a iniciatívy každého komunistu. Dodržiavať princípy kolektívnosti vedenia, rovnosť práv a povinností všetkých členov nezávisle od funkcií, právo každého komunistu slobodne vyjadrovať názor na prerokúvané otázky a obracať sa s pripomienkami na vyššie stranícke orgány až po ÚV KSČ. Dbať, aby kritika bola obsahovo vecná, stranícky zásadová, viedla k posilňovaniu strany a nebola potláčaná. Každý stranícky orgán je povinný skladať účty zo svojej práce;
- vyvodzovať nevyhnutné závery z pasivity členov strany, ktorá oslabuje akcieschopnosť strany, demoralizuje stranícky kolektív, vrhá zlé svetlo na meno člena strany na verejnosti. Hlásanie a rozširovanie pravicovooportunistických názorov, revizionistických koncepcií a antisovietskych prejavov je nezlučiteľné s členstvom v strane.
Pre upevnenie jednoty strany je spolu s ideovými a organizačnými zásadami rovnako záväzné dodržiavanie postupu stanoveného straníckymi orgánmi, lebo:
- nedodržiavanie schváleného postupu, nech už vychádza z netrpezlivosti, z malomeštiackeho radikalizmu, prehliadaním skúseností más, preskakovania nevyhnutných etáp či oportunistického vyčkávania, narúša akčnú jednotu strany a je škodlivé;
- nedodržiavanie postupu utvára pôdu pre skupinkárenie a frakčnú činnosť.
Treba sa vyvarovať všetkého, čo by v rozpore s najlepšími tradíciami strany a dnešnou politikou nahrávalo sektárskej uzavretosti. Sila strany je v jej spojení s masami, v dôslednom uskutočňovaní osvedčeného gottwaldovského hesla Čelom k masám!

POUČENIE
z krízového vývoja v strane a spoločnosti
po XIII. zjazde KSČ

Vydala Pravda, tlačový kombinát KSS, Nakladateľstvo Pravda, nositeľ Radu
práce, ako svoju 2411. publikáciu, VII. vydanie, Bratislava 1880

Vytlačila Pravda, tlačový kombinát KSS, TZP, závod G1" Bratislava, Štúrova 4
- Počet strán 58 - Náklad 20 000 ex. - AH 3,2 - VH 3,70 - Tematická
skupina 02/82 = Povol. SÚKK - OR-č. 1338/1 - 74
75 – 096 - 80. Brož. Kčs 1,-

socializms foto 1

socializms foto 2

socializms foto 3

socializms foto 4

socialistické knihy

súdruhovia

lenin

súdruh gustáv husák

sovietska matematika

socialistické reklamy

televízne relácie videá